Táto vcelku tenká, no rozhodne veeeľmi ospevovaná kniha, ktorá u nás vyšla u @lindeni.sk upútala moju pozornosť ešte pred jej preložením. A hoci mám najradšej sci-fi a fantasy, kde-tu si rada prečítam aj nejaký román z bežného života - a že to teda bolo niečo! Marianne a Connella to k sebe nevedno prečo priťahuje....a aj keď pochádzajú z iných prostredí (on z chudobného plného lásky a ona z bohatého, ale chladného) a majú rozdielne názory, majú pre seba slabosť. Kniha by mohla byť opísaná ako taký denník ich životov, keďže medzi jednotlivými kapitolami sú skoky v čase - občas len niekoľko dní a občas zasa mesiacov - a to prináša príbehu iskru, pretože čitateľ nedokáže predvídať, kde a v akom rozpoložení sa hrozne domotaný a komplikovaný vzťah medzi dvoma hlavnými postavami ocitne. Čo sa týka ostatných postáv, (rodinní príslušníci alebo spolužiaci) tak tie mali vcelku dosť priestoru v príbehu....ale myslím, že ich častejšia prítomnosť by ma nebavila, pretože som bola zvedavá len na tých dvoch. Dej sa odohráva najskôr v malomeste v Írsku, kde hrdinovia trávia svoje stredoškolské roky a neskôr sa na presunú na vysokú do hlavného mesta. Čo je ale zvláštne, je fakt, že príbeh nemožno popísať klasicky (zápletka, vyvrcholenie, obrat...atď), pretože dráma i nečakané zvraty sú takmer na každej druhej strane a autorka sa skrátka riadi vlastnými pravidlami - čo som oceňovala....až na tú priamu reč....alebo jej nedostatok. Ten mi bil do očí celú dobu a len ťažko som si na to zvykala. (Ale bolo to asi originálne.) Inak nemám čo vyčítať - kniha je pútavá, má šmrnc, má v sebe lásku, vášeň a srdcervúco opisuje strasti a radosti dvoch mladých zamilovaných ľudí. Úprimne rozumiem tomu, prečo vzbudila toľký záujem a fakticky ju odporúčam prečítať - je to veľmi zaujímavá skúsenosť.

Každá generácia má svoj zásadný príbeh osudovej lásky. Najnovší - patriaci k deťom dneška - napísala Sally Rooney (Normálni ľudia, preložila Kristína Hečková, Lindeni 2020). Je to veľmi prosté rozprávanie. Talentovaná írska autorka sa nepredvádza s výnimočnými metaforami alebo komplikovanými sondami do psychiky mladých hrdinov. Presne tak to v „deťoch dneška“ beží. Všetko je pružné a rýchle. Zdá sa, že aj povrchné a bez skutočnej vášne. To neznamená, že prestali existovať také životné úlohy ako nájsť svoje miesto vo svete, dorásť do skutočnosti a nezradiť svoje city či túžby. Connell a Marianne pochádzajú z malého mestečka na západe Írska. Connell je v škole obľúbený. Marianne je samotárka. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Connell vyrastal bez otca a jeho matka je upratovačka. Marianne patrí k inej spoločenskej vrstve. Títo dvaja sa priťahujú ako magnety. Striedavo sa opúšťajú, zrádzajú a dávajú prednosť iným. Vzďaľujú sa geograficky aj vzťahovo, ale napriek všetkému kdesi v najhlbšom mieste ich duší je neodvratne jasné, že patria k sebe. Ani jeden z nich nechce „zverejniť“ tento vzťah, akoby sa chceli vyvarovať vulgárnosti. Popri týchto dvoch zamilovancoch dneška sa na scéne objavujú aj iné postavy. Predstavujú prístupy mladých k svetu: chcú si ho kúpiť, ovládnuť hravosťou a nezáväznosťou, v horšom prípade aroganciou. Romantika má dnes úplne inú tvár. Našťastie však stále existuje, prekvapivá až šokujúca. Román Normálni ľudia podáva svedectvo o tom, aké ťažké je zmeniť sa, stať sa tým, čo považujeme za normálne. S dojímavou nehou odkrýva, ako nás život učí manévrovať v priestore medzi sexom a mocou, túžbou milovať a byť milovaný. Táto unikátna lovestory vniesla do literatúry nový vietor. Uchvátila kritikov i čitateľov a stala sa celosvetovým fenoménom. Autorka za svoje druhé dielo získala cenu Costa Nowel Award. Najväčším ocenením je nominácia Normálnych ľudí na Man Bookerovu cenu za rok 2018. Recenzent z magazínu People nešetril chválou. Podľa neho ide o „zdrvujúco úprimný a šialene romantický príbeh o chýbaní, omyloch a nezničiteľných putách. Absolútne vás pohltí.“

Aňa Ostrihoňová v Ráne na eFeMku predstavila román mladej írskej spisovateľky, ktorý prináša príbeh lásky 21. storočia. Vzťah Marianne a Connella sa začína ešte na strednej škole v západoírskom mestečku, kde každý každého pozná. Marianne nepatrí v hierarchii popularity veľmi vysoká priečka, a tak Connell svoj vzťah s ňou nepriznáva. Karta sa otočí, keď obaja odídu na vysokú školu do Dublinu, kde si Marianne nájde kopec priateľov a Conellovi trvá dlhšie, kým zapadne, pričom sa neustále vracia domov, kde cíti pevnejšiu pôdu pod nohami. Marianne a Conella podobne ako dvoch ľudí na obálke, ktorí sú zavretí do konzervy od sardiniek, ťahá k sebe ich spoločná minulosť a ilúzia, že sa môžeme navzájom poznať a spoznať. Zároveň ich však aj oddeľuje. V oboch sa ozývajú hlasy z detstva, donekonečna sa vracajú k svojim rodinám a výchove. Marianne je z bohatej, ale nefunkčnej rodiny, zatiaľ čo Connella vychovávala len jeho matka. Normálni ľudia je román o vzťahoch, ktoré nás menia a ktoré meníme my, o tom, na koľko si z nich si už po pár rokoch ani nespomenieme, hoci v danej chvíli nám pripadali životne dôležité.

Connell a Marianne sú každý z úplne iného cesta, no aj napriek tomu ich to k sebe veľmi priťahuje. Sú ako magnety. Nemôžu bez seba existovať. Ich vzťah je však komplikovaný. Aj keď obaja pochádzajú z rovnakého mesta, ich rodinné zázemie je odlišné. Marianne je dobre zabezpečená, zatiaľ čo Connellova matka robí všetko pre to, aby dokázala vytvoriť budúcnosť pre svojho jediného syna. Život je zaujímavý. Niekedy spojí aj nespojiteľné. To len ľudia si vytvárajú bloky, prečo niečo nemôže byť tak, ako to je. No je to normálne. My sme predurčení na to, aby sme si komplikovali život a to sa nezmení. Hrdinovia v diele si dobrovoľne sťažujú situácie a čitateľ sa z toho ide zblázniť. Vidí, čo postavy nevidia, a vie, čo zostáva nevyslovené. Počas čítania som si uvedomila, že by nebolo na škodu, ak by sme sa tiež mohli na svoj život pozrieť s odstupom a robiť iba tie správne rozhodnutia. Ale asi by nám to uškodilo, pretože človek potrebuje chyby na to, aby ho formovali, rovnako, ako boli zlé okamihy nevyhnutné pre tieto literárne postavy. Prečítať či neprečítať? To bola otázka. Zas ma nalákal silný marketing tejto knihy. Je všade a oháňa sa všakovakými oceneniami. Hm, no to nič neznamená. Mohli by pokojne tvrdiť, že dielo napísal jednorožec, aby sa dobre predávalo. Marketingové ťahy sú účinné aj na mňa. Nerada to priznávam, ale je to tak. Z nudného braku dokážu vytvoriť strhujúci román, ktorý by si mal prečítať každý, lebo inak to neprežije. Neprežil by existenciu na Zemi bez daného veľdiela. Na druhej strane si to však takýto veľmi oceňovaný kúsok poriadne odskáče, ak nie je tým, čím tvrdí. Pár „zbožňovaných a oceňovaných“ príbehov už mám za sebou a bola to čistá katastrofa – hlavne pre mňa, potom pre vydavateľstvo a nakoniec pre samotnú knihu, ktorá ani nevedela, čoho sa dopustila. Keď som zbadala Normálnych ľudí, chcela som vedieť viac. No nejaký hlások mi šepkal: „Preboha, nerob to. Nestojí to za to! Od toho ruky preč. Hneď!“ To ma lákalo ešte viac. Ale až po osobnom odporúčaní som ignorovala všetky varovania. Toto musím mať! Na prvých stranách som príšerne šomrala: „Do čoho som sa to zas namočila? Veď ja takéto knihy už dávno nečítam. Musím to zvládnuť do konca a prisahám, že takúto hlúposť viackrát neurobím. Čo som si myslela? Nebaví ma čítať o problémoch mladých.“ Ja som tiež mladá, no každé dielo je o tom istom. Námet mnohokrát požutý a vypľutý, aby si ho mohol privlastniť ďalší autor. Čo je na minulosťou poznačenom dievčati a skoro zlom chlapcovi také jedinečné? Všetci vieme, ako to skončí. Spisovateľka napíše pár „naozaj nečakaných“ zvratov a do toho hodí šťastný koniec a je vymaľované. No Normálnym ľuďom som takýmito myšlienkami veľmi krivdila. Áno, zdalo sa, že to nemá originalitu, ale vonkoncom to tak nebolo. V niečom boli iní. Nad príbehom musí človek rozmýšľať. Hlavní hrdinovia nevyhľadávajú drámy, drámy vyhľadávajú ich. To je jeden veľký rozdiel, ktorý som postrehla a ocenila ho. Berú život taký, aký je a vedia, že nie je len o šťastných chvíľach. Sú to normálni ľudia, ktorí sú fackaní z každej strany, ale tie najsilnejšie facky si spôsobujú sami. Na stránkach sa rozoberá neúcta k sebe samému a aký obrovský vplyv má na ďalšie vzťahy. Na to, aké osoby priťahujete. Následky sú hrozné. Čitateľ nečaká na šťastný koniec, pretože v tomto príbehu vidí reálny život. Kniha ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť, keď jedna strana nechápe tú druhú, no človek, ktorý toho veľa prežil, to pozná veľmi dobre a dokáže sa aspoň s niečím stotožniť. Asi nie so všetkým, ale aj to málo stačí na to, aby si dielo obľúbil. Mám pocit, že táto novinka je pre všetkých. Nedokázala som ju zavrieť. Musela som ju dočítať. Prekvapilo ma, aká bola dobrá a ako otvorene ťala do živého. Nehrala sa na romantiku. Keď sa na to pozerám spätne, vôbec nebola romantická. Ak áno, už dávno by som jej popriala príjemný let von oknom. No keďže ju mám stále v izbe, tak prešla testom. Príbehom nás sprevádzajú dve hlavné postavy, aj keď je rozprávač vševediaci. Autorka dokonca neuznáva zaznačenie priamej reči, takže žiadne úvodzovky nečakajte. Myslela som si, že to bude rušivé, ale opak bol pravdou. Dej plynul neuveriteľnou rýchlosťou a výborne sa čítal. Časom sa na to dá zvyknúť. Síce neviem, ako by dopadlo čítanie nahlas, lebo keď som čítala niektoré pasáže, až na konci som zistila, že to nie sú myšlienky postáv, ale vyslovené vety... To by predstavovalo problém, no keď si knihu čítate sami pre seba, nie je to zložité. Dáva vám všetko zmysel. Je použitá retrospektíva, takže sa preskakuje z jednej udalosti na druhú, aby sa potom všetky fragmenty uzavreli do celku. Musíte byť pozorní, aby ste pochopili. Nie je to žiadny fádny zlepenec. Treba sa na to sústrediť. Dala som na radu a túto novinku som si prečítala. Čudujem sa, že je taká, aká mala byť. Ocenenia si naozaj zaslúži. Páčila sa mi. Prekvapilo ma to, keďže som si myslela, že takéto príbehy už dávno nečítam. No toto bolo iné. Bolo to úprimné, reálne, plné myšlienok na zamyslenie. Normálni ľudia sa nám pokúšajú priblížiť situácie, ktoré sa v živote dejú. Hlavne také, ktoré vedú k nepochopeniu druhého človeka a potom sa všetko náhle pokazí. Ako čitatelia môžeme ziapať na postavy, no tie nás aj tak nepočujú. Ako reálni ľudia si však málokedy uvedomujeme, čo sa práve v našich životoch odohráva, a čo by sme mali urobiť inak, aby sme sa vyhli sklamaniu. Kniha je vynikajúca. Určite si z nej dokážete niečo zobrať, ale ak hľadáte iba oddychovú literatúru, tak sa na ňu radšej ani nepozerajte. Príbeh potrebuje „rozmýšľajúceho“ čitateľa, nie "rekreanta“, ktorý by uvítal relax.

O tejto knihe som počula naozaj veľa a názory na ňu sa vždy poriadne líšili. Niektorí ľudia si nedokázali zvyknúť na zvláštnu formu, ktorou je napísaná alebo čakali niečo viac z obsahovej stránky. Ja som sa zozačiatku obávala, že budem tiež patriť do tejto skupiny, pretože sa mi do tejto knihy fakt ťažko dostávalo. Potom som ale pochopila, že to bolo spôsobené mojim rozpoložením a celkovou nechuťou čítať, pretože len čo som to prekonala a do knihy sa začítala, nevedela som ju pustiť z ruky. Táto kniha je zvláštna z rôznych dôvodov. Prvou a najočividnejšou je forma, akou je napísaná. V texte chýbajú interpunkčné znamienka, ktoré by označovali priamu reč. Celý text sa tak zlieva do jedného celku, pričom je niekedy ťažké rozoznať, či niečo postava priamo hovorí alebo si to len myslí. Čo mne osobne prišlo úžasné a dodalo to knihe nádych jedinečnosti. Navyše sa to hodilo k celkovému rázu knihy. Hlavné postavy sa často strácali vo svojich myšlienkach, filozofovali alebo viedli rozhovory, ktoré by boli pre iných možno bizarné, no pre nich mali špeciálny význam. Táto forma navyše dopĺňala to, že Marianne a Connell mali zvláštne puto, niečo, čomu rozumeli len oni dvaja. Často na seba navzájom mysleli a prehrávali si svoje rozhovory, takže niektoré dialógy sa mohli miešať so spomienkami. Ďalšou zvláštnosťou boli samotné postavy Marianne a Connell. Ako naznačuje názov knihy, ide o obyčajných ľudí, tínedžerov, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto medzi spolužiakmi na strednej a neskôr na vysokej škole. Hoci je medzi nimi istá priepasť čo sa týka ich sociálneho postavenia, predsa si k sebe nájdu cestu. A ich vzťah je naozaj zvláštny. Connell je Marianne priam fascinovaný, no stretávajú sa potajme, pretože nechce, aby sa o nich v škole hovorilo. Marianne je zvyknutá na to, že ju všetci ignorujú, no aj tak niekedy zatúži po tom, aby sa nemuseli schovávať. Obaja k sebe navzájom niečo cítia, no nie sú si istí, či je to láska alebo len fyzická príťažlivosť a viackrát sa im do cesty postavia prekážky, ktoré nevedia prekonať a na čas ich rozdelia. No práve to, ako sa zakaždým vydali vlastnou cestou, no po nejakom čase sa zase spojili, sa mi na príbehu páčilo najviac. Obe postavy sa v priebehu knihy dosť vyvinuli a bolo zaujímavé sledovať, ako sa ich vzájomná interakcia podľa toho zakaždým menila. Marianne bola zaujímavá už od začiatku. V škole z nejakého dôvodu nikam nezapadala, nebavilo ju rozprávať sa o veciach, o ktorých sa rozprávali iní a doma to mala tiež zložité. Connell bol pre ňu niekým, kto ju dokázal vytrhnúť z reality, ktorú neznášala a vďaka ktorému sa konečne cítila byť dôležitá. Neskôr však pochopí, že Connell jej len otvoril dvere do sveta, kam by sa s trochu iným prístupom dostala aj sama, a že v ňom dokáže žiť aj bez neho. Všetky jej nasledujúce vzťahy a interakcie s ľuďmi sú už úplne iné, než aké boli na začiatku a sama Marianne sa dosť zmenila, najmä vo vzťahu k sebe. Connell bol naopak zozačiatku dosť obyčajný. V škole bol populárny, nebolo preňho novinkou, že má oňho niekto záujem a viac-menej vedel, kam jeho život smeruje. Hoci to najprv vyzeralo, že to on ovplyvňuje Marianne, rýchlo sa ukáže, že to nie je také jednoznačné. Vždy, keď mu nachvíľu zmizne zo života, sa stáva úplne iným človekom, takou vyblednutou verziou seba, ktorá nevie, čo so sebou. Často na ňu myslí a vždy sa nakoniec vráti k tomu, že najlepší je, keď je s ňou. No to nie je také jednoduché a ich cesty sa často na dlhý čas rozdelia. Ak v knihe očakávate rôzne zvraty a zápletky, asi budete sklamaní. Tento príbeh v podstate len mapuje niekoľko rokov v živote dvoch ľudí, ktorí sú spojení, no zároveň úplne sami a ktorých život sa vydáva rôznymi smermi. No myslím si, že kniha nepotrebuje zložitý a zamotaný dej, aby nám niečo povedala. Vnútorný svet postáv bol bohatší a chaotickejší, než akákoľvek zápletka, ktorá by sa mohla v tejto knihe objaviť a to úplne stačilo na to, aby vzniklo zaujímavé dielo, nad ktorým budete rozmýšľať. Mne osobne sa veľmi páčila, vyvolala vo mne mnoho pocitov a rozhodne neľutujem, že som si ju prečítala. Teraz je už len na vás, či jej dáte šancu a ak áno, čo si z nej zoberiete :)

Neobyčajná lovestory obyčajne neobyčajných ľudí. Sally Rooney patrí aj napriek svojmu pomerne mladému veku k jedným z najúspešnejších autoriek súčasnosti. Jej debut - Rozhovormi s priateľmi sa tešil mimoriadnej obľube najmä za hranicami, no pozornosť si získal aj u nás. Netradičný štýl vložený do tradičného príbehu spôsobil doslova rozruch v knižnej sfére. Priznám sa, že jej prvotina ma nezaujala natoľko, aby som jej dala šancu, no keďže jej meno na mňa čoraz viac a viac vyskakovalo z rôznych blogov a recenzií, rozhodla som sa predsa len zistiť, v čom je jej čaro. Marianne pochádza z bohatej rodiny, ale aj tak nepatrí medzi obľúbené deti. Connell má mamu upratovačku, málo peňazí na účte, no o to viac priateľov, respektíve okolo seba ľudí, ktorí by chceli byť jeho priatelia. Connellova mama pracuje u Marianninej rodiny, čo vedie k ich vzájomnému spoznaniu sa. Connell si nechce pokaziť svoju popularitu a kamarátstvo s Marianne nepovažuje za niečo dôležité, preto túto skutočnosť pred svojimi priateľmi zatajuje. Keď však priateľstvo začne prerastať v niečo viac, musí si vybrať, či obetuje lásku alebo popularitu. Sprvu vám môže tento príbeh pripadať plytký a ako vystrihnutý z nejakej gýčovej romantickej komédie s predvídateľným happy endom. Musím vás však poopraviť, pretože príbeh zachytáva oveľa viac. Autorka aj z nepatrne ošúchanej témy spravila komplikovanú zápletku s neľahkým rozuzlením. Marianne aj Connella sledujeme v priebehu štyroch rokov. Zo strednej školy prechádzajú na vysokú a sú podrobení rôznym nástrahám dospievania. Postupne sledujeme, ako dospievajú, ako vysoká škola mení ich správanie a konanie, ako ich cesty ovplyvňuje láska. Mimoriadne zaujímavým prvkom bolo sledovať, ako sa zmenili ich role. Na vysokej škole je Marianne obľúbená a Connell musí okúsiť pocit samoty. Ani jeden z nich nečakal, že by sa situácia zo strednej školy tak dramaticky zmenila a obidvaja budú musieť zistiť, či sa s novými životmi dokážu popasovať a nezraniť pritom jeden druhého. Občas som mala pocit, že zmýšľajú ako dospelí ľudia, ktorí majú za sebou roky skúseností a nie ako dospievajúce deti, ktoré majú ešte len celý život pred sebou. Na svoj vek boli dosť vyspelí, až som mala miestami pocit, či to nie je trošku príliš. Príbeh nie je zachytením lásky. Je zachytením všetkých momentov dospievania, s ktorými sa v našich životoch stretávame. Niektoré sú pozitívnejšie, niektoré negatívnejšie, niektoré bolia menej, iné viac. Sally sa prostredníctvom svojej knihy snažila zachytiť, čo všetko si pre nás život vie pripraviť a aké nástrahy čakajú naše prvé lásky. Marianne bola dokonalým príkladom nerozhodnej ženy, ktorá často váhala, ako sa zachovať, čo urobiť, aby to bolo správne a zároveň, aby bola šťastná. Connell sa tiež musel rozhodovať, aby zo seba urobil takého chlapa, akého si praje zo seba mať. Často som mala pocit, že nečítam beletristické dielo, ale skôr psychologické. Autorka sa pohrala s charaktermi postáv, ktoré sa postupne vyvíjajú, zamerala sa najmä psychologické zmeny a vnútorné prežívanie. Jednotlivé kapitoly sú označené mesiacom a rokom, v ktorom sa odohrávajú. Zaujímavým štylistickým prvkom je, že nie je vôbec vyznačená priama reč. Občas to môže pôsobiť trošku mätúco. Aj keď som zástancom inovácií v literatúre, predsa len som v tomto smere konzervatívna a mám radšej, keď je priama reč pekne vyznačená. Jazyk je uvoľnený, popretkávaný slangom, pani prekladateľka sa nebála siahnuť aj po tvrdších výrazoch, ktoré sú pre mladých ľudí typické a do kontextu perfektne zapadali. Pri podobných dielach má prekladateľ neľahkú úlohu, pretože musí dávať obrovský pozor, aby sa z jazyka nevytratila hravosť a hovorovosť, ktorá je pre danú vekovú skupinu typická. V tomto prípade však bol preklad zvládnutý na jednotku. Normálni ľudia je netypické dielo, ktoré vďaka svojmu jedinečnému spracovaniu dodalo čaro aj pomerne jednoduchej zápletke, ktorá už bola spracovaná toľkokrát, že to ani nie je možné spočítať. Sally si ma získala svojím podrezaným, tak trošku melancholickým jazykom, ktorý sa mi doslova vryl pod kožu. Pokiaľ máte chuť na netypické romantické dielko, určite siahnite po tomto titule. Normálni ľudia ma po dlhom čase udržali v pozore od začiatku až po koniec a som veľmi rada, že som im dala šancu.

Podľa anotácie by sa mohlo zdať, že kniha Normálni ľudia je určená mladým dospelým. Áno, hrdinami sú síce osoby na prahu dospelosti, ale zaradiť román do žánru new adult by bolo veľmi krátkozraké. Témy ako láska, sex, odlúčenie, samota, odsúvanie na okraj spoločnosti či nepochopenie zo strany najbližších sú podávané smutno-vážnym spôsobom, dotýkajú sa rôznych oblastí života a zasahujú širokú škálu čitateľov. Sally Rooney neponúka návod na správny prístup, no z jej riadkov cítiť takú silnú človečinu, že môže ľahko odrážať i vaše vlastné vnútorné pochody. Azda i preto neušla pozornosti literárnych kritikov, ktorí ocenili význam jej diela. Autorka má veľmi svojrázny rozprávačský štýl. Časti čitateľov bude zrejme trvať, kým si naň zvyknú, ale nie je to zase žiadna herkulovská úloha. Prvé, čo vám udrie do očí, je absencia úvodzoviek. Dialógy sa v texte vyskytujú, len nie sú graficky zvýraznené. Spočiatku to môže pôsobiť mierne rušivo, no postupne sa odbúra aj táto prekážka medzi textom a jeho prijímateľom. Musím tiež podotknúť, že tento krok sa Sally Rooney vyplatil. Jej kniha je totiž zameraná na vykreslenie vzťahu dvoch postáv, pričom ich repliky vyznievajú týmto spôsobom omnoho hlbšie, akoby išlo skôr o ich skryté myšlienky než rečové prejavy. Ďalším prvkom autorkinho štýlu sú skoky v čase. A nemyslím tým len fakt, že každá kapitola sa odohráva v inom časovom období (väčšinou v rozpätí niekoľkých týždňov či mesiacov). Skáče sa dokonca i v rámci jednotlivých kapitol. Na začiatku nájdeme hrdinov v určitej situácii, a až potom sa spätne dozvedáme, čo k nej viedlo. Je to pekná a jednoduchá ukážka toho, ako dokáže minulosť ovplyvňovať prítomnosť. A v neposlednom rade i budúcnosť, veď v Normálnych ľuďoch ubehnú zhruba štyri roky. Za ten čas si prejdú postavy rôznymi zmenami, a to tak vo svojom vnútri, ako i navonok, prehodnotia svoje vzťahy i životné napredovanie. Pritom sa vám môže spočiatku zdať, že je to Marianne, kto ťahá za kratší koniec, no veľmi rýchlo zistíte, že ani Connell nemá ďaleko od spoločenského úpadku. Marianne a Connell sú naozaj úplne obyčajní ľudia, ktorí sa potýkajú s problémami ako my všetci. Riešia svoje miesto v kolektíve, názory ostatných (resp. nezáujem o ne), pocity, sexualitu, osobnostné črty... Vzhľadom na vek na pomedzí dospievania a dospelosti je samozrejmé, že si kladú rôzne otázky. Nie sú využívané silene, obe postavy sú uveriteľné a dokážete ich pochopiť. Páčilo sa mi, že sa veľmi rýchlo vyvíjajú. Zatiaľ čo Connell je ten obľúbenejší a nebadane inteligentnejší, po prestupe na univerzitu sa všetko obráti a odrazu čelí novej podobe jeho tajnej priateľky/milenky, ktorá sa našla v spoločnosti povznesenej nad reči a stereotyp. Knihe Normálni ľudia prospieva aj zasadenie deja do Írska, ktoré nie je práve častým dejiskom. Vzhľadom na pôvod Sally Rooney je to však logické, a hoci samotné toto prostredie nezohráva až takú veľkú úlohu, predsa len je to príjemná zmena. Román je teda zaujímavým literárnym počinom, ktorý upúta formou, spracovaním i nevšedným pohľadom na pomerne bežné témy.

Írska spisovateľka Sally Rooney napísala knihu, ktorá sa dobre číta, dobre sa aj predáva a takisto dobre vyzerá. Jej témou sú láska, sex, vzťahy, normalita, ale aj násilie, nadvláda a moc. No je tam aj niečo viac? on aj ona končia strednú školu. Rozmýšľajú, na akú univerzitu sa prihlásia. Cítia k sebe niečo, no ostýchajú sa a ešte väčšmi by im bolo trápne, keby ich vzájomné sympatie spozorovali spolužiaci alebo rodina. Sú trochu divní, ale nie je to nič, čo by nás malo prekvapovať. A ako to už v románoch o láske býva, do plamenného, vášnivého vzťahu vždy vstúpi niečo, čo mu nedovolí pokračovať... normálne. dvadsať odtieňov normality Kto raz nazve svoju knihu Normálni ľudia, ten zrejme počíta s tým, že sa musí najprv vyrovnať s neľahkou otázkou, čo je vlastne normálne. Napočítal som asi dvadsať miest, kde Sally Rooney vo svojej knihe toto slovo použila a zakaždým to bolo v inom kontexte. To je napokon aj správne, lebo to, čo sa zdá normálne pre jedného, ukazuje sa pre druhého – a teraz pozor! – ako čudácke, ako príliš povrchné, ako príliš hlboké, ako anomália, ako odchýlka, ako patologické, ako zvláštne, ako nezrelé, ako zašlé a staromódne. Môžete si doplniť svoje vlastné náprotivky normálnosti. No ak má normalita toľko protikladov, vieme vôbec, čo znamená byť normálny? Nechajme prehovoriť autorku – v jedinom odseku dostane (a iba predpokladajme, že aj úmyselne) normalitu do ostrého kontrastu: „Keď je s ňou osamote, je to ako otvoriť dvere do normálneho života a potom ich za sebou zavrieť. Nebojí sa jej, v skutočnosti je veľmi pokojná, ale zároveň sa ho v jej prítomnosti zmocňujú obavy, pretože je celý zmätený a hovorí veci, ktoré by za normálnych okolností nikdy nepovedal.“ Toto aj je, aj nie je kontrapunkt, pretože oddýchnuť si od normálneho, bežného, rutinného (opäť sa nám začnú kopiť výrazy, ktoré nie sú nevyhnutne synonymami) predstavuje pre každého z nás príležitosť správať sa aspoň na chvíľu prirodzene, nenútene – no dobre, normálne. Keď sa však náš mladý románový hrdina (volá sa Connell Waldron) ocitne medzi svojimi spolužiakmi, „správa sa úplne normálne“, napíše Rooneyová. Keď sa Connell poháda so svojou matkou, okríkne ju, aby sa správala normálne, pričom nenormálne sa práve zachoval on, prinajmenšom v jej očiach. Keď naša mladá hrdinka (volá sa Marianne Sheridan) prvýkrát fajčí alebo sa opije, Connellovi to nepripadá vôbec normálne. Keď po rôznych peripetiách na Marianne ľudia zabudnú, Sally Rooney o nej napíše: „Stal sa z nej normálny človek.“ Keď si Marianne uvedomí, že lepšie, než neustále vzdorovať, je poddať sa človeku, ktorý má nad ňou moc, hoci aj ochrannú, zdá sa jej to zvláštne a zároveň také normálne. V celej tejto trochu naivnej hre na normálnosť a nenormálnosť kladie Rooney do protikladu dva postoje, ktoré určujú správanie jej postáv. Buď je pre nich v istom období normálne to, ako vyzerajú pred inými, ako ich iní hodnotia a posudzujú a oni chcú pred nimi vyzerať ako tí dobrí (vo všetkých možných významoch, ktoré toto slovo na seba nabaľuje), alebo – po o čosi zrelšej úvahe – je pre nich normálne to, keď sa usilujú spraviť zo seba lepších ľudí, pričom pomeriavajú svoju nedospelú dobrotu s nekonečne vyššou dobrotou toho druhého, v čom spočívajú aj večné milostné prekáračky medzi Connellom a Marianne. Či je ich priateľský, erotický, sexuálny, partnerský alebo aký vlastne vzťah normálny, to nech posúdi každý čitateľ zvlášť. Skôr či neskôr si však všimne, že normálnosť v skutočnosti nie je hlavnou témou románu. Je ňou dotýkanie. dotknúť sa a neuchopiť? S láskou je to už raz tak, že túži po dotýkaní. Lenže dotýkať sa dá na tisíc spôsobov: môže to byť ľahučké, temer mimovoľné šuchnutie, môže to byť „iba“ kamarátske pohladenie, zľahka chytená ruka, tvár, boky, privinutie, pevné objatie, stisk... Dotyky však vedia byť aj nenásytné a vtedy sa môžu pretaviť do agresívnej tvrdosti, do útočného zovretia, do majetníckeho držania toho druhého či tej druhej. A aj úder je – dotykom! Niekedy je zas dotyk chytaním, ktorého cieľom je zosmiešniť, ako keď jeden z tých drzých chlapíkov chytí v bare Marianne bezcitne za prsník, aby ju ponížil a bol pred ostatnými (chlapcami aj dievčatami) za hrdinu. Marianne si zažila desiatky dotykov: tých, ktoré jej ubližovali, i tých, ktoré ju utešovali – buď ozajstne, alebo predstierane. Túžila dotýkať sa a byť dotýkaná, držať sa niečoho pevného aj byť držaná niekým, kto sa javí ako pevný a zásadový a rovný, no pritom vždy milujúci. Lenže život nás privádza k rôznym ľuďom a aj nás postupne mení na trochu iných, než akými sme boli na začiatku – lepších, horších, závisí to od toho, ako reagujeme na okolnosti, ktoré sa nám stavajú do našich ciest. Rooneyovej nejde o to, aby nám povedala, ktoré milenecké vzťahy sú normálne a ktoré nie. Hovorí nám o inom odlíšení, ktorého kritériom je práve spôsob, akým sa milovaného či milovanej dotýkame. Nie je to zas nejaká novinka, o ktorej by dosiaľ ešte nikde nebola reč. Dávno už predsa poznáme rozdiel medzi takzvanou posesívnou (majetníckou) a oblatívnou (obetujúcou sa a darujúcou) láskou. Dá sa vôbec hovoriť o láske, keď je jej motiváciou rozhodnutie navždy vlastniť toho druhého? Pevne? Ako v pazúroch leva, ktorý môže ochraňovať i ubližovať? Keď dočítavam Rooneyovej knihu, počúvam Leonarda Cohena a jeho So Long, Marianne: „Vieš, ako mám rád, keď môžem byť s tebou, no vďaka tebe som zabudol na tak veľa vecí! Zabudol som sa modliť k anjelom a anjeli potom zabudli modliť sa za nás dvoch.“ Nad našimi láskami sa možno nemusia vznášať nijakí anjeli, no s nimi či bez nich, vždy však omnoho viac s Cohenom než s Rooneyovou, bude láska vždy tým najkrajším a zároveň najťažším, čo nám ukáže, ako sme sa v živote naučili dotýkať sa druhého – telom i slovami.

Kniha, ktorú ste dozaista neprehliadli. Ale čítali ste ju už? Sally Rooney je írska spisovateľka, ktorá debutovala románom Konverzácie s priateľmi (Conversations with Friends, 2017). Jej druhá kniha Normálni ľudia sa stala jedným z najoceňovanejších románov súčasnosti a získala množstvo významných cien, napríklad Costa Novel Award za najlepší román roka 2018. A ja sa pýtam, či je celé toto šialenstvo okolo knihy (nielen) na sociálnych sieťach aspoň sčasti oprávnené. Marianne a Connell. Dvaja úplne obyčajní ľudia, ktorí sa od seba už viac ani nemôžu líšiť. Ona je samotárka a v spoločnosti nie príliš obľúbená a on je pravý opak. Spolu však tvoria dokonalý pár, ktorý spolu je a v podstate aj nie je. Kniha Normálni ľudiaKniha s takou peknou obálkou, ktorá na mňa vyskakovala už takmer aj z chladničky – hovorím si – na tej predsa musí niečo byť... a veruže aj bolo. Ja však ani s odstupom času nedokážem prísť na to, čo. A možno mi stále ani nedochádza, čo tým Sally vlastne chcela povedať. Moje pretrvávajúce zmiešané pocity sú toho dôkazom. Normálni ľudia je však príbeh krásne jednoduchý a komplikovaný zároveň. Podobnosť s príbehmi, ktoré sami reálne prežívame, je neodškriepiteľná a mnohí sa v ňom možno aj nájdete. Ja som sa doň pustila, ako inak, s obrovským očakávaním. A čakala som teda minimálne to, že si vytvorím vzťah aspoň k jednému z nich. Nevytvorila. Marianne mi bolo nanajvýš ľúto a Connell mi neustále dvíhal tlak či už svojím bezohľadným správaním alebo svojimi nepochopiteľnými rozhodnutiami. S tak nerozhodným párom som sa doposiaľ ešte nestretla. Veľmi sa mi páči, ako je príbeh čitateľovi podaný. Nonšalantne a s neuveriteľnou ľahkosťou. Navyše oplýva štýlom, vďaka ktorému sa mi nechcelo prestať čítať a ktorý mi maximálne lahodil (možno až na zopár veľmi divných a nehodiacich sa výrazov, ktorých použitie by som na autorkinom mieste zrejme prehodnotila, ale to bude skôr vecou prekladu). Sú knihy, ktoré nepotrebujú nijaké zvraty či hlbšiu pointu na to, aby čitateľa zaujali a zanechali v ňom dojem. Hocijaký. No a toto je jedna z nich. Vo mne síce až taký hlboký dojem nezanechala, avšak, má v sebe niečo, vďaka čomu ju nedokážem hodnotiť negatívne. Uznávam, bolo to výborné čítanie. Mňa však príbeh týchto dvoch normálne nenormálnych ľudí, ktorí sa neustále rozchádzajú, aby sa opäť mohli zísť, zanechal úplne chladnou. Nie som sklamaná aj napriek tomu, že som od tohto románu očakávala viac. A možno trochu som. Ale iba trošku.

Connell a Marianne pochádzajú z jedného malého mestečka na západe Írska. Connell je v škole obľúbený, zatiaľ čo Marianne je samotárka. Ona je z bohatej rodiny a on vyrastal bez otca a jeho matka je upratovačka. Jedného dňa však nadviažu rozhovor, trápny, ale spustí obrovskú lavínu, z ktorej sa len tak nedostanú. Normálni ľudia je kniha, ktorá spustila milióny emócií po celom svete. Autorka vyhrala cenu Costa Book Awards za najlepší román roku 2018 a bola nominovaná na The Man Booker Prize 2018. Asi to už svedčí o tom, že táto kniha nebude taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Jej štýl je netradičný, nakoľko nepoužíva priamu reč, čiže žiadne úvodzovky, a to nepoužíva príliš veľa autorov. Prehovory jednotlivých postáv musíte teda vnímať o to viac, aby ste im porozumeli a vedeli, kedy končí jeden a začína ten druhý. Connell je mladý chalan, obľúbený v škole, ktorý nemá núdzu o dievčatá, ktoré by s ním chceli niečo mať. Pohybuje sa v skupinke takzvaných alfa-samcov, človek by si pomyslel: život gombička. Vo svojom vnútri však vedie kruté boje. Boje, ktoré sa týkajú toho, že nemá dostatok peňazí, nepochádza z najlepšej rodiny, bojí sa toho, že niekto zistí, že nadviazal kontakt s Marianne, no pritom si neuvedomuje, že by to zrejme asi nikoho nezaujímalo. Alebo? Marianne je utiahnuté dievča z bohatej rodiny. Ideálny život, no jej samota nie je dôsledkom toho, že sa nechce dostávať do kontaktu s ľuďmi, ale jednoducho nenachádza odvahu čeliť ich problémom, keď sa sama stretáva s tými svojimi. Denno-denne musí čeliť nie príliš ukážkovej matke, ktorá nejaví o ňu príliš veľký záujem, a zároveň čelí aj svojmu bratovi, ktorý si k nej hľadá veľmi ťažko cestu. Títo dvaja zdanlivo obyčajne neobyčajní ľudia nedokážu byť spolu, ale ani bez seba. Akosi v sebe hľadajú nejaký ideál pokoja, keď všetko zapadne na to správne miesto, a oni sa môžu konečne zhlboka nadýchnuť. Po strednej škole sa všetko zmení a ich cesty sa rozídu. Je im však určené, aby boli spolu? Na vysokej sa opäť stretnú a zas začína úplne iný scenár s vymenenými pozíciami. Príbeh plný lásky v jej najkrajších, najhorších, ale zároveň aj najtajomnejších podobách, o priateľstve, ktoré zdolá všetky prekážky, o ľuďoch, ktorých vzdialenosť a opätovné priblíženie slúži na lepšie spoznanie, o tom, čo je a nie je normálne, o tom, aký je priestor medzi sexom a mocou, tendenciou zraňovať a byť zraňovaný, psychické či fyzické zraňovanie, túžba milovať a byť milovaný, túžba nájsť sa vo svete a zároveň stratiť. Unikátna láska zmiešaná s priateľstvom, ktorú ani vzdialenosť či nepochopenie nedokáže rozdeliť. I keď sa im pod nohy posúvajú prekážky, snažia sa ich bilancovať a udržať sa na hladine. Kde je však tá požadovaná výška hladiny, aby nám všetko nepretieklo a nezalialo všetko, čo sme doteraz budovali?