Keď som videl obálku Hotela Lavína, okamžite mi prišiel na myseľ Bernard Minier a jeho Mráz. Podobnosť týchto dvoch diel zrejme nie je náhodná - oba pochádzajú z pera francúzskych autorov, oba sa odohrávajú počas treskúcej zimy a navyše nás privádzajú do prostredia odľahlých inštitúcií. Tam sa však podobnosť končí, pretože Niko Tackian si razí vlastnú cestu, a to tak v rámci kompozície, ako aj celkového vyznenia. Čítanie jeho knihy si totiž vyžaduje istú mieru sústredenia. Príbeh sa odohráva v rôznych rovinách, je popretkávaný pochybnosťami hrdinu o plynutí času a okrem toho nevie presne odhadnúť, čo je sen a čo realita. Nemusíte sa však báť, nejde o zložitý dej, autor chce predsa čitateľov zaujať, nie ich odradiť... Niko Tackian je na poli detektívok etablovaný už niekoľko rokov a z jeho textu cítiť, že nie je žiaden nováčik. Už prvé vety románu vás navnadia, uvedú do nezvyčajnej situácie a nastolia dynamické tempo. To sa udržuje po celý čas, čo je dané jednak krátkymi kapitolami (cca trojstranovými), jednak nespoľahlivosťou plynúcou zo spôsobu rozprávania. Hlavná postava sa totiž zmieta medzi rokmi 1980 a 2018. Ako je to možné? Joshuu Obersona spoznávame ako ochrankára v Hoteli Lavína, kde sa potýka so zmiznutím mladého dievčaťa. Vlastná zmätenosť mu nepridáva na pokoji, v mysli sa mu vynára viac otázok než odpovedí, a keď nemôže veriť ani sám sebe, ako môže dôverovať ostatným? Po tom, ako ho zasype lavína a istý čas strávi v kóme, sa po prebudení ocitne... v budúcnosti? Alebo je všetko celkom inak a iba sa s ním pohráva jeho pamäť a všetko, čo sa mu stalo, bol len sen? Nájsť cestu z tohto komplikovaného kruhu mu pomáha kolegyňa Sibylle, pričom východiskovým bodom môže byť spis k prípadu neznámej ženy... Hotel Lavína je charakterizovaný ako snový triler a tento pojem napĺňa vrchovato. Osobne nemám rád hmlisté príbehy, kde si nie ste istí, čo sa vlastne deje, ale tu mi to neprekážalo. Veľmi mi totiž vyhovujú krátke úseky textu a román nie je navyše rozsiahly, takže dej rýchlo odsýpa a zbytočne sa nenaťahuje. Rovnako oceňujem aj mrazivú atmosféru zasnežených hôr a svojské postavy, sprevádzajúce Joshuu v jeho predstavách. Nikovi Tackianovi sa podarilo aj na malom priestore vyrozprávať veľký príbeh, blízky svojím vyznením aj severskej literatúre. Francúzi opäť dokazujú, že tento žáner je takisto ich doménou, a je skvelé, že vydavateľstvo Lindeni s nimi zoznamuje aj slovenských čitateľov. V prípade úspechu sa nepochybne dočkáme prekladu aj ďalších autorových diel. Zvedavosť mi určite nedá pokoj a siahnem po nich, aby som sa uistil, že Niko Tackian nebuduje svoju tvorbu na rovnakých základoch. Hotel Lavína je samostatným románom bez príslušnosti k sérii, takže ako skúška, či u nás obstojí, je dokonalý. Nazdávam sa, že sa mu to podarí, pretože nemohol vyjsť v lepšom čase. V dňoch, keď sa teplota nebezpečne približuje mínusovým hodnotám, nie je nič lepšie ako uvelebiť sa doma s teplým nápojom a mrazivým trilerom.