Bábkar

Jakop je osamelý muž, ktorý má len jedného jediného priateľa Pelleho. Svoju túžbu po rodine a spoločnosti napĺňa návštevami pohrebov ľudí, ktorých nepoznal a vymýšľa si dômyselne premyslené historky, ako sa so zosnulým poznal a spoznal. Tieto vymyslené príbehy by som mu bez náznaku pochýb uverila nielen ja, ale verili mu ich aj pozostalí a myslím si, že niekedy im uveril aj on sám. Jakop je zanietený lingvista a dokazuje to etymologickými vsuvkami, ktoré ma, musím priznať, miestami nudili a niektoré z nich som len narýchlo preletela očami. Ako celok však mali dôležitú úlohu, a preto si neviem predstaviť, že by v knihe neboli. Tieto pre mňa nezáživné vsuvky mi pán Gaarder vynahradil Jakopovými úvahami o samote a jeho (ne)zaradení do spoločnosti. A poviem vám, tie teda boli! Jedným slovom výborné. Aj keď má Jakop dôvodov na sebaľútosť mnoho, nerobí to. Nehrá na city, nenúti čitateľa k ľútosti a patetickosti. Mne ho napriek tomu ľúto bolo a premýšľala som nad tým, akým paradoxom je to, že taký inteligentný človek ako on, človek, čo pozná viac slov ako ktokoľvek iný, nie je schopný nájsť si priateľov. Bábkar nie je kniha s dynamickým dejom plná zvratov (aj keď sa v nej zopár prekvapivých momentov nájde). Je to brilantná psychologická sonda do mysle osamelého a inteligentného človeka. A také ja ľúbim.

Jakop a jeho verný spoločník Pelle nás v knihe prevedú od absurdných príhod na nórskych pohreboch cez lingvistické a etymologické vsuvky až po reflexie o samote, individualite a nevyhnutnosti ľudskej spoločnosti. Priznám sa, že Bábkar sa ma naozaj veľmi dotkol, čo sa mi nestáva často. Keď som priateľovi spomenul, že čítam knihu o osamelom mužovi, ktorý sa dobrovoľne zúčastňuje na pohreboch neznámych ľudí, začudoval sa, čo ma na knihe mohlo osloviť. Sám sebe som si kládol tú istú otázku. Nakoniec som dospel k tomu, že je to spôsob, akým nórsky spisovateľ Jostein Gaarder svojho protagonistu zobrazil. Z nevšedného zvyku chodiť na pohreby nerobí senzáciu ani ju nezobrazuje prílišne humorným spôsobom, ktorý je v poslednej dobre pre škandinávsku literatúru príznačný. Práve naopak – stranu po strane nám odhaľuje Jakopovu motiváciu. Predstaví nám nádhernú štúdiu o samote, ktorá človeka môže sprevádzať celým životom, no existuje množstvo spôsobov, ako sa s ňou popasovať. Text bol presiaknutý smútkom, ktorý Jakop pociťuje, ale nepotláča a ani neprenáša na ostatných ľudí. V texte bolo prekvapivo veľa optimizmu, po dočítaní vôbec nepociťujem skľúčenosť. Veľkú zásluhu na mojom čitateľskom zážitku má bezchybný preklad Zuzany Bátorovej Vahančíkovej, ktorý bol navyše perfektne zredigovaný. Takúto plynulosť textu som naposledy zažil pri Stefánssonovi. Jeho štýl sa síce dosť odlišuje od Gaardera, no z hľadiska hĺbky myšlienok je na mieste povedať, že Stefánsson má svoj nórsky náprotivok. Evidentne si musím oveľa viac posvietiť na knižné portfólio vydavateľstva Lindeni. Z nejakého dôvodu som toho od nich zatiaľ veľa neskúsil, no čoskoro to určite napravím. To isté platí o samotnom Gaarderovi, vyzerá to na ďalší škandinávsky poklad.

Sofiin svet patrí v literatúre o filozofii azda k najlepšej príručke vôbec. Jostein Gaarder v ňom pútavo ozrejmuje vzťah človeka k mysleniu. Literárna úloha Bábkara je v mnohom podobná. Nie je síce náukou o filozofii, ale stáva sa príručkou v čase, kedy voláme o pomoc. Hľadá civilnú tvár temných stránok. Život je len tam, kde je atmosféra, ktorá ho umožňuje. Predpokladom pre to sú veľké množstvá uhlíka pevne viazané v kamennej vrstve Zeme, v skamenených usadeninách aj vo zvyškoch odumretých rastlín a živočíchov, teda vo fosílnej vrstve. Paradoxom je, že technologicky vyspelým civilizáciám sa nemusí podariť vzniknúť pred tým, ako sa tieto fosílne zásobárne energie vyťažia a spália. Týmito procesmi sa atmosféra planéty radikálne zmení —nebude trvať dlho a takáto civilizácia zanikne. (s. 145) Nie je realita príliš fádna? Nie je môj zážitok hodný zabudnutia? Sú moje problémy len moje? Naozaj sa ľuďom moja záhradka pred domom páči? Všimnú si ma lepšie, keď si radikálne prefarbím vlasy? Kritizuje niekto moju váhu, keď sa na kúpalisku obnažím? Obťažuje ostatných moje telefonovanie v trolejbuse? Nežijem Truman show? Potrebujem cudzie príbehy? V genetike týchto otázok drieme schopnosť sebaurčenia. Nie sme len fyzikálnou “mäsovou” konštrukciou s vôľou kŕmiť sa. Objekt na pozorovanie. Druh na prežitie či osídlenie tejto planéty. Keď som si prvý raz čítal Veľkú rybu (Artforum, 2011) od Daniela Wallacea, vyprovokoval ma k tomu rovnomenný film od Tima Burtona. Hľadal som v nej čosi viac, ale našiel som len príbehy Edwarda Blooma, ktoré by mohli pokojne byť príbehmi Jára Cimrmana, niektorého z bratov Grimmovcov, alebo Nemcovej Babičky. Ich podstatou je robiť život lepším, pestrejším. V druhom pláne nás tieto príbehy učia hľadať súvislosti medzi dobrom a zlom, obyčajným a neobyčajným. Nie len rozprávka má liečivé účinky. Myslím, že to bol Kierkegaard kto povedal, že v živote nezažil situáciu, ktorá by mala úvod, jadro a záver. Všetko plynie s častým výpadkom pravidiel. To môže vyvolať strach, alebo pocit “choroby na smrť”. V opačnom prípade prichádza iný extrém — eufória z nepravidelnosti. Jakop, ústredná postava románu bábkar od Josteina Gaardera, autora nezabudnuteľného diela Sofiin svet (Albatros, 2019), si užíva svoju pozíciu rozprávača. Je tu ale zaujímavý paradox. Vzniká pocit, že nechce byť rozprávačom tejto knihy, túži len po uvedení svojej existencie na nejakú mieru. Aj za cenu toho, že bude vymyslená. Rovnako ako tento príbeh. Absolvuje bizarné návštevy pohrebných obradov, kde hľadá pocit rodiny, priateľov a blízkych, akých mal nedostatok. Nie z vlastnej vôle, ale pre chorobu v ktorej si začal budovať umelý priestor na sebadôveru. Cítil potrebu vytvoriť si niekoho, kto mu porozumie, ale namiesto toho vytvoril len príbeh o svojom alter egu, ktoré potreboval ochraňovať, pretože tvorilo jeho najzraniteľnejšiu podstatu jeho samého. Bol šikanovaný, priateľov nemal prakticky žiadnych, bol sám, nebol však osamelý, ako sa môže zdať. Vytvoril si miesto za stolom a dokázal ho obhájiť. Tváril sa, že je priateľ mŕtveho, pretože mŕtvy sa na margo blízkosti Jakopa nemohol vyjadriť. Užíval si chvíle svojej spoločenskej relevancie a kontroloval pravidlá tejto svojej hry. Keď sa na pohreboch ľudia začínajú opakovať, prichádzajú problémy. “S niektorými prítomnými som sa už kedysi predtým stretol, jednému som odkýval na pozdrav, bol to môj bývalý žiak, ale neboli sme si bohvieako blízki, takže som ho nemusel brať do úvahy. Okrem toho som si všimol vysokého tmavého muža, ktorého som už videl pri viacerých príležitostiach, ale ten nebol dôležitý. Bol navyše a nepatril sem. Spomenul som si, že sa mi o ňom raz snívalo. Mával okolo seba kosou.” (s. 14) Bábkar je unikátny. Podobne, ako Sofiin svet. Neodkrýva súvislosti vo filozofickom myslení naprieč dejinami, ale učí o postavení a tolerantnosti. Určite má každý vo svojom okolí niekoho otravného, koho by radšej nestretol na každom rohu. A možno je tento otravný človek dôverným svedkom nášho času.