Slučka

Keď som si pred spaním ľahol a otvoril Pasáž (Albatros, 2018) alebo Slučku (Albatros, 2019), knihy ma vďaka väčšiemu obdĺžnikovému formátu obkľúčili a vťahovali svojou hypnotickou energiou a doslova ma uzatvorili v obraze. Bol som ochotný dívať sa celé minúty na výjavy, ktoré vo svojom vedecko fantastickom diele ponúka švédsky autor Simon Stalenhag a aj fyzicky mi vytvárali dočasný literárny domov. Široké plochy, chmúrnejšia atmosféra. Výjavy doliehajú ako pokročilá fáza spánku v bode zlomu. Ten moment, ktorý si dobre nepamätáte a ráno sa chcete rozpomenúť, pretože v chaose surreálnych obrazov hľadáte orientačný význam. Ako nevedomie zakladá na skúsenosti, ani Simon Stalenhag nemení kurz a nezabúda na realitu, nevytvára novú, naopak, kreatívne ilustruje minulosť, rozširuje jej stigmy a čitateľa necháva v izolovanej pustine plnej abstraktných mechanických figúr. Vynárajú sa, ponúkajú priestor na hru a objavovanie. Obria mechanická kačička, reklamy, neóny v diaľke ako prstence na fabrickom monumente. V Pasáži je svet masírovaný konkrétnymi reklamami, vynucuje si nové obzory vnímania, iné, aké poznáme a máme osvojené. Absentuje tu kolektívnejší pohyb, združuje sa tu minimum postáv a áut, všetko konanie ústí z izolácie, no aj tá je konfrontovaná s niečím väčším a v niečom aj deštruktívnym. Minimálne svojimi proporciami. Zatiaľ čo Pasáž obsahuje väčší podiel hry, aj monumenty pôsobia detsky, Slučka sa snaží o dospievanie prostredia i postáv. Chce, aby sme detailom rozumeli do hĺbky. Sú tu skice, prepracovanejšie roboty v pohybe, systematická práca s technikou. V oboch knihách sa komponujú prvky využívané i v žánroch steampunk, cyberpunk, seapunk, solarpunk a iné. Opticky majú knihy blízko aj ku grafickej identite poľského ilustrátora Jakuba Różalského. Čerpá z národného folklóru, tradícií, realizmu a harmóniu dotvára bojovými robotmi. Paradoxné je, že hoci svet kníh Pasáž a Slučka evokuje obdobie po apokalypse, sú dosť pacifistické. Je tu plno nordických domčekov s hrejivými svetlami. Slúžia ako oázy bezpečia v krajine bohatej na monštruózne stavby pôsobiace ako neporaziteľní giganti z prostredia virtuálnej reality. Akákoľvek militantná rovina nie je riešením, narušila by už zdevastovaný svet a pripravila by ho o pokoj, aký znáša v dôsledku fatálnych udalostí. Simon Stalenhag vytvára literatúru v akej hľadá potenciál samoty a odlúčenia. Oba stavy podrobuje skúškam a nastavuje im zrkadlo novej reality stojacej na základoch toho, čo poznáme.

Nie som moc veľký nadšenec sci-fi, avšak táto kniha ma pohltila svojími neskutočne krásnymi ilustráciami. To som však ešte netušila, že obsah príbehov stojí tiež za to. Táto kniha vyžaruje zo seba neskutočne pochmúrnu atmosféru, príbehy spoločne s ilustráciami mi nie raz spôsobili zimomriavky. Počas čítania som neustále myslela na myšlienku, či obrazy dopomáhajú domyslieť si veci z príbehu alebo či text pomáha oživiť autorove ilustrácie. Po dočítaní som nadobudla pocit tej druhej časti. Od knihy som sa nevedela odtrhnúť. Autor ma vtiahol do jeho predstavivosti a nechcel z tade pustiť. Máte pocit, že sa nachádzate presne na tom mieste, ktoré vykreslil, Švédsko v 80. rokoch. Teda aspoň z architektonickej časti. Autor totiž do tej doby vložil kryptickú, robustnú technológiu. A tak nám z pohľadu detí rozpráva, aké to bolo, žiť v tej dobe. Ani po dočítaní sa neviem rozhodnúť, či ma viac uchvátili príbehy alebo ilustrácie. Viem však, že to ako do seba zapadajú, vytvára úžasný celok, ktorý určite uchváti nie jedného milovníka aj nemilovníka sci-fi.