Plyniem ako rieka

Príbeh o prvej láske, strate, rasizme, rodine a vytrvalosti vsadený do úchvatnej krajiny v okolí rieky Gunnison. Ani neviem, kde by som mala začala. Je toho toľko, čo by som ku knihe napísala. Ale možno niekedy je menej viac. Knižný debut od autorky Shelley Read ma milo prekvapil. Spočiatku veľmi ťahavý úvod, pri ktorom si možno poviete, že nemá cenu pokračovať, no buďte trpezliví, ku koncu nebudete chcieť skončiť. Príbeh 17-ročnej Victorii Nash, ktorá sa po tragickej nehode svojej matky, tety a sesternice ocitne ako jediná žena v dome plnom mužov a zastáva novú úlohu matky. Jej život je zrazu iba varenie, domáce práce a zber broskýň z rodinného sadu. Rutinu bežného dňa jej však pretne nečakané stretnutie, ktoré navždy zmení jej život. Victoria sa takmer okamžite zamiluje do záhadného muža menom Wil, ktorého vyhnali z rodnej krajiny a on je skalopevne odhodlaný žiť podľa vlastných predstáv. Je Ind a keďže v 60. rokoch sa v Iole v Colorade netoleruje rozmanitosť, nastávajú problémy, ktorým musia milenci čeliť. Po smutnej tragédii znechutená z miestneho opovrhovania uteká do hôr, kde sa učí žiť opäť od začiatku,kde nachádza zmysel a silu ísť vpred. Rada čítam knihy, ktoré sú ovplyvnené a odrážajú sa od skutočných udalostí. A toto dielo je jednou z nich. Bol to príjemný čitateľský zážitok.

Keď som pred pár dňami rozmýšlala nad top 10 knihami, ktoré som tento rok prečítala, vyšlo mi ich 9 a brala som to ako jasný signál, že na mňa ešte nejaký 5-hviezdičkový príbeh čaká ?? PLYNIEM AKO RIEKA zadanie splnilo do poslednej bodky! Tento nádherný príbeh je zasadený do malého mestečka v americkom štáte Colorado, ktoré bolo umelo zaplavené v 70.rokoch 20.storočia pri vytvorení priehrady Blue Mesa Dam. “Predstavte si mesto tiché, zabudnuté, hnijúce na dne jazera, ktoré bolo kedysi riekou. Ak vás to núti premýšlať nad tým, či sa odplavia radosti a zármutky, keď sa zdvihnú povodňové vody a pohltia dané miesto, môžem vám povedať, že nie. Krajina našej mladosti nás stvorila a my si ju nesieme v sebe, opradenú tým, čo nám dala aj vzala, aby nás ďalej formovala, aby mala dosah na to, kým sa staneme.” Hlavná hrdinka Torie je na začiatku 17-ročné dievča, ktoré vyrastá s otcom, násilným bratom a strýkom poznačeným 2.svetovou vojnou, na rodinnej farme. Ich broskyne sú známe široko-ďaleko a ich životy úzko prepojené s pôdou, prírodou, ktorá ich obklopuje. Kniha sleduje život Torie - neskôr Victorie. Nechýba láska, komplikované rodinné vzťahy, boj o prežitie broskyňovej farmy, kruté údery osudu, ale aj obrovská sila a schopnosť postaviť sa im tvárou v tvár. Od prvej strany som knihu nevedela odložiť a stále sa k nej v myšlienkach vracala. Videla som časté prirovnania ku knihe Kde raky spievajú, a ja tam podobnosť určite vidím, najmä v to silnom prepojení s prostredím a v nádherných opisoch prírody. „Ľudí ako Seth je viac ako hviezd na nočnej oblohe,” odvetil napokon a chcel, aby to vyznelo ľahostajne a povzbudivo, ale malo to opačný efekt. Pretože to, čo povedal, bola rozhodne pravda: Kam mohol Wil íst, aby tam nenarazil na nejakého chlapca plného nenávisti, ako bol Seth, pripraveného zvaliť všetky svoje problémy na chlapca s tmavou pleťou, ako bol Wil? Vedela som, že by neušiel. „Budem plynúť ako rieka,” povedal Wil. „Môj starý otec mi vždy vravieval, že je to jediná cesta.”

Po dočítaní "Plyniem ako rieka" som rozmýšľala, čo mám o tejto knihe napísať, aby som ti ju odporučila a na druhej strane ti nepokazila zážitok z príbehu.?? Prečítaš si o ťažkom dospievaní vo veriacej rodine, bez matky s ťažkou manuálnou prácou okolo broskyňovej farmy. Prečítaš si aj o rasizme, diskriminácii a ďalších výrazných spoločenských problémoch. Prečítaš si o živote ženy, ktorá zažila lásku a počas života musela urobiť mnoho ťažkých životných rozhodnutí. Zvíťazí láska nad nenávisťou? Čo sa stane, keď budeš len ticho stáť a nič nepovieš? Čo sa stane, keď nebudeš mať dosť odvahy urobiť správnu vec? Buď ako rieka! Čo, to vlastne znamená? Dozvieš sa po prečítaní tejto knihy. Ak sa ti páčila kniha "Kde raky spievajú" a máš rád/a beletriu alebo skôr spoločenskú beletriu, "Buď ako rieka" je kniha pre teba. Avšak upozorňujem ťa, že tieto dve knihy sú rozdielne. Spája ich rovnaký žáner, silný príbeh a amerika druhej polovice 20. storočia, ale to je všetko. Kto má rád príbehy so silnou ženskou hrdinkou, tak toto je kniha pre teba.???? Knihe dávam 5/5 ????? Možno nie je jedna z najlepších, aké som kedy prečítala, ale rozhodne je to jedna z kníh, ktoré budú (minimálne u mňa) vytŕčať z radu, a to si veľmi cením. Musím sa priznať, že koniec mi trošku (ale naozaj len trošku) vohnal slzy do očí. Opisy krajiny sú zaujímavé a úplne ma pohltili. #shelleyread si ma svojím zaujímavým rozprávačským jazykom získala snáď od prvej strany a stránky ubiehali jedna za druhou. Vyznačila som si aj niekoľko zaujímavých myšlienok. Na koniec môjho odporučenia budem jednu z nich citovať: "Existuje druh smútku , ktorý presahuje smútok, rozlieva sa ako horúci sirup do každej štrbiny vašej bytosti, začína sa v srdci a potom sa šíri do každej vašej bunky a krvného obehu, takže nič - ani zem, ani obloha, či dokonca vaša vlastná dlaň - už nikdy nevyzerá rovnako ako predtým. Toto je smútok, ktorý všetko zmení."

„Poviem im, že som sa snažila - ako ma to učil Wil - plynúť ako rieka, ale trvalo mi dlho, kým som pochopila, čo to znamená. Plynúť vpred cez prekážky nebol celý môj príbeh. Pretože rovnako ako rieka, aj ja som zbierala po ceste všetky drobné kúsočky, ktoré ma spájali s okolitým svetom.” Torie má sedemnásť rokov, no po smrti matky ostáva na celú domácnosť sama. Stará sa o svojho otca, uja poznačeného vojnou, nepríjemného brata, ktorý si rád vypije. No hlavne o milovanú broskyňovú farmu. Tá je známa svojimi vynikajúcimi broskyňami a dlho rodinnou históriou. Keď jedného dňa stretáva v meste neznámeho indiánskeho chlapca, ani len netuší, ako jej toto stretnutie zmení celý život. „Sledovala som ho a uvažovala, že nech už prišiel odkiaľkoľvek, z akéhokoľvek miesta a s akýmikoľvek skúsenosťami, obaja sme prežili svojich sedemnásť rokov života - on možno o trochu viac, možno o trochu menej - absolútne netušiac o existencii toho druhého. A teraz, v tejto chvíli, sa z nejakého dôvodu naše životy preťali rovnako, ako sa pretínali North Laura s Hlavnou.” Nečakajte však žiadny romantický a presladený príbeh. Láska tu síce hrá významnú rolu, no nielen tá partnerská, ale aj tá materská, ba dokonca aj láska k prírode. Tá vyžaruje z každej strany. Sú tu dokonalé opisy rodinnej farmy, okolitej prírody, rodného mestečka Iola, ktoré rovnako ako v skutočnosti aj v príbehu zaniká kvôli stavbe priehrady. No okrem lásky tu nechýba ani nenávisť a nevraživosť voči etnicitám. Bolo to krásne, miestami veľmi smutné, ale aj radostné a citlivé. Je o stratách, bolesti, ale aj o priateľstve, odvahe a domove. Torie je nádherná a silná postava, ktorej rozprávanie si vás získa od prvých strán. Tie plynú podobne ako rieka a prinášajú krásny príbeh, na ktorý len tak ľahko nezabudnete ?? „Láska je súkromná záležitosť, o ktorú sa majú starať, či dokonca nad ktorou majú i smútiť, výlučne dve bytosti. Patrí len im a nikomu inému, ako tajný poklad, akási intímna báseň.”

„Sila, ako som sa naučila, bola ako táto preplnená lesná pôda, postavená z malých triumfov a nekonečných omylov, hodiny plné slnka nasledované náhlymi búrkami, ktoré to všetko zborili. Všetci do jedného sme si podobní, ak už pre nič iné, tak pre ten mučivý a krásny spôsob, akým rastieme nepredvídateľne kúsok po kúsku, padáme, dvíhame sa z trosiek, znova vstávame a dúfame v to najlepšie.” Niekedy je pre mňa naozaj ťažké napísať nejaké výstižné slová k príbehom ako bol tento. Pretože si ich jednoducho treba prečítať a nechať, nech hovoria samé za seba. Bol to smutný príbeh dievčaťa, ktoré prišlo takmer o všetko, no zároveň toho vďaka svojej sile veľa našlo. Musím povedať, že zo začiatku sa mi to nečítalo ľahko, práve vďaka tej melanchólii sálajúcej z každého riadku, no každou stranou som dokázala začať vnímať aj to krásne. Fascinovalo ma, že dej bol zasadený do mestečka, ktoré v 60. rokoch minulého storočia postihol naozaj zvláštny osud a príbeh bol inšpirovaný aj týmito udalosťami, počas ktorých prišlo veľa ľudí o domov. Bol to veľký kus toho, čo formovalo Victoriu, hlavnú hrdinku príbehu, no okrem toho si musela zažiť ešte veľké množstvo tráum a osudových momentov. Celý čas som jej držala palce, nech nájde zmierenie a vnútorný pokoj, nech sa v jej živote objaví aj niečo dobré a krásne. A páčilo sa mi, že to bolo realistické, že jej nepadali zázraky k nohám, ale že si veľa musela vybojovať sama. Záver… sa mi v podstate páčil, ale nenahnevala by som sa aspoň za krátky epilóg, niečo viac, čo by mi trochu presnejšie napovedalo, kam bude Victoria a jej život plynúť ďalej ???? Ale rešpektujem, prečo to bolo takto, pravdepodobne by sa ani všetko nedalo obsiahnuť do niekoľkých ďalších strán. Po dočítaní tohto príbehu ma neopúšťa taký ten sladko-bolestivý pocit, niečo ako nostalgia, ktorá zahŕňa bolesť aj radosť zároveň… no bolo to krásne a asi si ešte budem v sebe istý čas niesť Victoriu, rozkvitnutý broskyňový sad schopný prežiť všetko, strateného chlapca a malé mestečko, ktoré teraz leží na dne jazera, akoby ani nikdy neexistovalo ??

Dnes som dočítala román Plyniem ako rieka a aj keď mi spočiatku naozaj plynul veľmi pomaly, tak niekde pred prvou stovkou strán sa to zlomilo, dej nabral na pútavosti a ja som knihu zrazu nemohla pustiť z rúk. • „Každý deň som si tvorila život podľa seba, a bol to dobrý život. Vedela som, čo mi chýba, ale zároveň som bola vďačná za to, čo je.” • Victoria žije po smrti svojej matky na rodinnej broskyňovej farme, spolu so svojím otcom, strýkom a bratom. Mužské osadenstvo domácnosti prevláda nad ženským a tak sa Torie cíti osamelo a neisto. Potom na ulici prvýkrat stretne Wila a zamiluje sa. Títo dvaja prežijú krátky ale intenzívny románik a prvú lásku, až kým nenávistný brat nezasadí sestre tvrdú ranu osudu a Torie sa ocitá v hlbokých lesoch, v starej chatrči, ktorú kedysi obýval Wil,… • Roky čo nasledujú potom sú k tejto mladej žene často kruté, nespravodlivé, ale aj pekné a pokojne plynúce. Z mladého dievčaťa sa stáva žena, ktorá sa musí biť sama za seba, postaviť sa opäť na nohy,… Žena, ktorá zažíva strach, nepokoj, krivdu, osamelosť a hlboký smútok a žiaľ za svojimi milovanými, ktorých stratila… • Ako som spomenula už na začiatku, táto kniha rozhodne nebola láska na prvé začítanie. Príbeh som však dočítala so slzami v očiach za Torie, za jej mladú lásku, za iných ľudí v jej živote, za jej ťažký život a za koniec, ktorý čitateľa určite uspokojí, mňa však naštval. Chcela som viac a bola som nahnevaná na autorku, že nám nedopriala pár strán navyše… • Oceňujem krásne opisy divokej prírody, ale aj zaujímavý život ostatných obyvateľov malého mestečka. Ak zatnete zuby prvých pár strán, dostanete silný príbeh o jednej húževnatej a statočnej žene. Dostanete príbeh o stratených snoch, o ceste za lepším životom, o záchrane milovaných broskyňových stromov, o láske k blížnym a k milovanému mužovi,… A možno sa začítate hneď a budete sa čudovať, prečo som sa ja nie. Každopádne knižku Plyniem ako rieka určite odporúčam všetkými desiatimi. Po prečítaní vo mne ostalo uspokojenie z príbehu a zároveň zvláštny smútok a melanchólia,…

V živote je toho mnoho, čo si vyžaduje čas. Také sú i niekoré príbehy. Majú veľmi veľa strán, aby sa mohli vyrozprávať, povedať všetko, čo ich ťaží. A hoci je počúvanie občas priveľmi náročné, potrebujú byť vypočuté. Tento príbeh je ako rieka, ktorá prúdi pomaly, pomaličky, až ju napokon urýchli búrka. Príliš neskoro a príliš nečakane. No tam rastie láska, tá k sebe samému. Lebo rieka, ktorá aj keď prúdi pomaly, nikdy neprestane tiecť. Je to pekná kniha. Vonia broskyňami.

"Predstavte si mesto tiché, zabudnuté, hnijúce na dne jazera, ktoré bolo kedysi riekou. Ak vás to núti premýšľať nad tým, či sa odplavia radosti a zármutky, keď sa zdvihnú povodňové vody a pohltia dané miesto, môžem vám povedať, že nie. Krajina našej mladosti nás stvorila a my si ju nesieme v sebe, opradenú tým, čo nám dala aj vzala, aby nás ďalej formovala, aby mala dosah na to, kým sa stane." . Sedemnásťročná Victoria Nashová, vedie po smrti svojej matky domácnosť na rodinnej broskyňovej farme v malom mestečku Iola v Colorade. Ako jediná preživšia žena v rodine, ktorá má okrem množstva práce okolo domu a farmy zároveň plný dom komplikovaných mužov. Jedného dňa náhodne stretne Victoria mladého tuláka Wilsona Moona so záhadnou minulosťou a keďže Vicoria veľmi túži byť milovaná, oboch vznieti veľká vášeň. Lenže láske Victorie a indiánskeho chlapca Wilsona nie je dopriate, dochádza ku tragédii a tak neostáva Victórii nič iné, len opustiť jediný život, ktorý poznala a utiecť do hôr, kde sa snaží prežiť v divočine sama bez akejkoľvek pomoci. Bude plynúť ako rieka, pretože to je tá jediná cesta... . Táto knižka ma veľmi milo prekvapila. Bola krásna, prevoňaná broskyňami, opisy prírody ma napĺňali blahom a často som si spomenula na knižku Kde raky spievajú, ktorá s ňou bola aj porovnávaná. Aj, keď sa priznám život hlavnej hrdinky Victorie ma zasiahol ďaleko viac. Je to príbeh o silnej žene, o jej smútku, starostiach, zúfalstve a snahe opäť nájsť zmysel svojho života a silu napredovať. Kniha je dokonca inšpirovaná skutočnými udalosťami , ktoré sprevádzali zničenie mesta v 60. rokoch 20.storočia. Ak ste ju ešte nečítali, určite odporúčam.

“Predstavte si mesto tiché, zabudnuté, hnijúce na dne jazera, ktoré bolo kedysi riekou. Ak vás to núti premýšľať nad tým, či sa odplavia radosti a zarmútky, keď sa zdvihnú povodňové vody a pohltia dané miesto, môžem vám povedať, že nie. Krajina našej mladosti nás stvorila a my si ju nesieme v sebe, opradenú tým, čo nám dala aj vzala, aby nás ďalej formovala, aby mala dosah na to, kým sa staneme.” . “Bola som osamelé dievča v dome plnom mužov a rýchlo sa zo mňa stávala žena. Bolo to ako rozkvitať na svahu pokrytom snehom.” Sedemnásťročná Victoria vedie po smrti matky domácnosť na broskyňovej farme v mestečku Iola, kde býva so svojim otcom, problematickým bratom a strýkom. Jedného dňa stretne v meste chlapca, nevediac ako jej toto stretnutie zmení život. Viem, že sa knihy nemajú prirovnávať k iným, ale v tomto prípade mi to nedá, pretože pri tejto knihe som mala rovnaký pocit ako pri knihe Kde raky spievajú. Išiel z nej neskutočný pokoj, opisy prírody a prostredia mestečka Iola boli nádherné, taktiež aj láska hlavnej postavy k rodinnej broskyňovej farme. A tiež láska samotná, ktorá je stále prítomná v knihe. Či už tá partnerská, jediná, ktorá ovplyvnila hlavnú postavu navždy, alebo tá materská. Možno to znie trochu sladko, ale verte mi že tam bolo všetkého tak akurát, kniha ma úplne dostala a neviem ani dostatočne opísať aká nádhera to bola. Pomedzi príbeh hlavnej postavy sú tiež spomenuté témy ako nevraživosť a predsudky voči iným etnikám a tiež téma domova a spolupatričnosti. Kniha je inšpirovaná skutočnými udalosťami, nakoľko mestečko Iola bolo, ako to je opisované v knihe, naozaj zničené. Ešte je len január, ale toto bude na konci roka určite v mojich top knihách.