Hus vo veľkomeste

Kniha Hus vo veľkomeste od Kataríny Mikolášovej ukazuje skryté túžby a rozpráva o medziľudských vzťahoch aj o dlhej ceste k porozumeniu Katarína Mikolášová je viacdomá autorka: píše literatúru pre deti, ale aj prózu a poéziu. V jej básnických zbierkach (spomeňme Snívanie spod kože, Tanec borovice, Cez oči k tebe vchádzam) naberá hlavný rozmer ľudskosť v rôznych podobách. Aj kniha próz Hus vo veľkomeste (Lindeni, 2024), ktorá je vo finále tohtoročnej ceny Anasoft litera, ukazuje skryté túžby a smútok z ich nenaplnenia. Hlavnou témou próz sú rodinné a medziľudské vzťahy, špeciálne téma vzťahu matky a dcéry. Aktuálna téma, ktorá je v rámci tohtoročnej Anasoft litery spracovaná viacerými autorkami. Okrem iného aj v knihách Vandy Rozenbergovej a Ivety Zaťovičovej. Kým Zaťovičovej Matkin čas odhaľuje spolužitie dcéry so smrteľne chorou matkou, Rozenbergovej psychologická novela Mágovia vedia viac je z prostredia detského domova. Zobrazuje životy detí, ktoré žijú bez rodičovskej starostlivosti. Naše tradičné predstavy o rodine sa spájajú s ideálom bezpečného prístavu, kam sa možno vždy vrátiť. U spomínaných autoriek ani u Mikolášovej nenachádzame ideál harmonickej rodiny. Naopak, objavujú sa rôzne konflikty, dochádza k narušeniu dôvery či dokonca rozkladu vzťahov. Riešením je často únik z neuspokojivej situácie – buď reálny, alebo do sveta snových vízií. Funkčne sa tak prelínajú prvky surreálneho a fantastického s realitou. V textoch nemusí byť explicitne prítomné zlo a násilie, napriek tomu cítime temnú atmosféru a nepokoj pod povrchom. Ale aj nádej a pozitívne sily. V HLAVNEJ ÚLOHE DIEŤA Máme tu dieťa a jeho naivné, neochvejné a často správne predstavy o fungovaní sveta. Mikolášovej príbehy v knihe Hus vo veľkomeste ilustrujú svet detí a dospievajúcich – často sú ich protagonistami a rozprávačmi. Detské videnie sveta pritom strieda trpká skúsenosť. Nejde o knihu z kategórie pre deti a mládež, vyžaduje si pozorného a vnímavého čitateľa. Príbehy sú uveriteľné, písané jednoducho, zručne a zároveň s veľkou mierou imaginatívnosti. Dominuje v nich jednoduchá lexika a uveriteľné dialógy. V úvodnom texte Mravčia svadba je mravčie spoločenstvo svojou hierarchiou podobné tomu ľudskému. Svadobná hostina v lese zastupuje všetky detské predstavy o tom, ako to má v manželstve a rodine vyzerať. Detská protagonistka sa práve dozvedela o rozvode rodičov, no nechce si priznať, že by sa láska mohla skončiť inak ako manželstvom – v dobrom aj zlom: Keď si niekoho vezmem, nikdy sa nerozvediem. Chcela by som, aby to bol Vlado z 8. D. Budeme mať tri deti. A stále budeme niekam chodiť. Na výlety a tak. Do lesa. Jasné, že budeme mať psa. Ale aj sliepky, to je praktické. A v kuchyni obrus s papradím. Alebo s hlucháňom. A žiadne záclony. A všetko budeme robiť spolu. Predčasné precitnutie z detských predstáv je drastické, ale deti majú právo snívať aj naďalej. Autorka zároveň veľmi jemne načrtáva skutočnosť, že dieťa môže byť materiálne zabezpečené, no aj tak emočne zanedbávané. A to, ak sa prehliadajú jeho potreby a túžby. Neraz sa stáva výsledkom projekcie očakávaní vlastných rodičov. Tak sa to ukazuje aj v poviedke Najkrajšia farba. Dospievajúca študentka túži po tvorivej práci, no ambiciózna matka si pre ňu vysnívala prestížne štúdium. POZOROVANIE DUŠE Mikolášovej prózy majú presah do psychológie. Autorka dokáže trpezlivo načúvať a zachytiť bez kvetnatých slov to, čo sa deje vo vnútri. Odhaľuje problematické vzťahy: pocity dieťaťa, ktoré je porovnávané a odstrčené, reťazenie tráum a bolestí strieda hlboká túžba po porozumení a rodinnom zázemí. V Mikolášovej prozaickom svete matky často zlyhávajú. Zatvárajú oči pred realitou, zľahčujú svoje pocity, prenášajú na dieťa vinu za vlastné zlyhania. Zvlášť patologicky je modelovaný vzťah medzi matkou a dcérou v próze Selda. Dieťa si nepriateľské a nehostinné prostredie a negatívny materinský vzor kompenzuje víziou ideálnej náhradnej matky, ktorú si vytvorí vo vlastnej fantázii: Selda sa obrátila ku mne, už ti je teplo? Usmievala sa na mňa presne tak, ako keď zbierala tie trnky. Bolo mi teplo a príjemne, sadla som si k stolu a začala som rozprávať o malom Vladkovi. Rozprávala som všetko od začiatku, odrazu predo mnou stála šálka horúceho kakaa. V tej chvíli mi definitívne došlo, že to je ona – moja mama, moja skutočná a naozajstná mama, ktorá na mňa čaká niekde v ďalekej krajine, ale občas sa príde na mňa pozrieť v mojich snoch. Hrozivo pôsobia aj scény v poviedke Z technických príčin zatvorené. V rodine je prítomný nielen alkoholizmus a nevera, ale aj násilie a zneužívanie. Narušenie vzťahov je na viacerých úrovniach, zasahuje vývin dieťaťa a jeho osobnosť. Dokedy je vlastne dieťa dieťaťom? Kým nevyrastie, neosamostatní sa, nezaloží si rodinu? V niektorých rodinách prechod do dospelého sveta nenastáva, a to ani vtedy, ak už dieťa preberá zodpovednosť za starnúcich rodičov. Tak je to v poviedke Ostaň tu bývať. Aj napriek vlastnému životu Marta cíti, že je pre svoju mamu v pozícii dieťaťa, ktoré treba držať nakrátko. Hoci je matka tou, ktorá potrebuje pomoc. Osamostatnenie je náročné, no je to jediný spôsob, ako získať slobodu. Všetky postavy sú veľmi krehké a ich vzácny vnútorný svet sa dá ľahko narušiť. Majú svoje boliestky, ktoré sa nám po kúskoch odhaľujú. DETI SI ZASLÚŽIA DETSTVO Aj vy sa pýtate, čo robí hus vo veľkomeste? Čaká na slávnostnú hostinu. Občas sa stáva, že svety rodičov a dospelých detí sú také rozdielne, že ich spájajú len príležitostné oslavy. Také, na ktorých sa chceme jeden na druhého usmievať, vyhýbať sa vážnym témam. Túžime, aby všetko išlo dobre. Aby všetci boli spokojní. Medzi riadkami pritom cítime, že sa niečo nenávratne pokazilo. Dôvera sa nedá získať naspäť. Prózy Kataríny Mikolášovej majú terapeutickú funkciu. Bolia a liečia zároveň. Odohrávajú sa v napätej nálade, no je tu aj veľa dobra vo vnútri postáv, ktoré vedia rozoznať pravdu. Aj my niekedy žijeme zakliesnení vo vzťahoch, ktoré nie sú podľa našich predstáv. Život je rôznorodý a nič nie je vopred jasné a usporiadané. Predsa sme však schopní pozorovať svet, prijímať ho a milovať iných aj vtedy, keď im úplne nerozumieme. Mikolášovej kniha je zbierkou drobných čriepok zo života, volá po vzájomnom pochopení, blízkosti a dôvere. Vnímavo vidí najmä detský svet, prehovára ústami malých, ale aj dospelých detí ako bytostí, ktoré majú právo na starostlivosť, lásku a v neposlednom rade aj na detstvo. Aj s jeho omylmi a zakopnutiami. Mikolášovej prózy majú presah do psychológie. Autorka dokáže trpezlivo načúvať a zachytiť bez kvetnatých slov to, čo sa deje vo vnútri. Odhaľuje problematické vzťahy: pocity dieťaťa, ktoré je porovnávané a odstrčené, reťazenie tráum a bolestí strieda hlboká túžba po porozumení a rodinnom zázemí.