Kým vychladne káva

Legenda hovorí, že jedna malá kaviarnička v Tokiu, ktorá nesie meno po slávnej neaopolskej piesni umožňuje niečo neuveriteľné, ba priam až neslýchané - a to cestovanie v čase. Minulosť, budúcnosť. Čokoľvek si želáte. Majú tam totižto stoličku, na ktorú keď si sadnete, dokáže vás preniesť v čase. Všetko to možno znie úžasne, ale nachádzame nemalé množstvo prekážok. Pri ceste do minulosti sa musíte držať týchto pravidiel: 1. Stretnutie s ľuďmi môžete absolvovať len vtedy, ak dané osoby túto kaviareň predtým navštívili. 2. Čokoľvek urobíte, prítomnosť tým nezmeníte. 3. Stolička, ktorá umožňuje cestovať v čase je už obsadená a vy musíte počkať, kým sa miesto uvoľní. 4. Pri cestovaní, ale aj počas celého pobytu v minulosti nesmiete opustiť svoje miesto. 5. Do prítomnosti sa musíte vrátiť skôr ako vám vychladne káva. No, ale ja napriek všetkým pravidlám sa našli takí odvážlivci, ktorí to skúsili. V knihe nájdeme štyri príbehy, ktoré predstavujú jednotlivé dôvody, prečo by niekto aj napriek všetkému chcel podstúpiť cestovanie v čase. Príbehy milencov, manželov, sestier či matky a dcéry sú písané s neuveriteľným citom a neraz ma chytili za srdce. Okrem momentov prekvapenia sú tu nastolené i morálne dilemy, s ktorými sa stretávame aj my v skutočnom svete. Jedinečný štýl písania autora dokázal vytvoriť a vyobraziť scény dojemné a srdcervúce zároveň. Na záver už len toľko, že túto milú knižku odporúčam vychutnávať po dúškoch, rovnako ako kávu.

Po japonskej autorke Hiro Arikawa a jej knihe Zápisky cestujúcej mačky nám vydavateľstvo Lindeni tentoraz prináša knihu Kým vychladne káva japonského spisovateľa, dramatika a režiséra Tošikazu Kawagučiho v preklade Beáty Hornej. Román je jeho prvotinou a vznikol podľa rovnomennej divadelnej hry. Bol nominovaný na literárnu cenu japonských kníhkupcov Hon´ja Taišó 2017. Každý človek čas od času zatúži po návrate do minulosti a napravení starých krívd či zmene rozhodnutí. Žiaľ (alebo našťastie?), stroj času zostáva stále len vo fantázii spisovateľov a tvorcov filmov. Maličká tokijská kaviareň Funiculi Funicula vraj dokáže tento sen naozaj uskutočniť. Má to však jeden háčik. Teda, niekoľko háčikov. Môžete sa stretnúť len s ľuďmi, ktorí kaviareň už navštívili, nesmiete sa postaviť zo stoličky a kávu musíte dopiť skôr, než vychladne. No a aby toho nebolo málo, svojou cestou v čase aj tak nič nezmeníte. Čo sa stalo, stalo sa. Načo sa teda vracať, ak je to zbytočné? Príbehy niekoľkých ľudí vás presvedčia o tom, že dôvody existujú. Hoci minulosť zmeniť nejde, aj drobné opätovné zotrvanie v dávno prežitom okamihu, môže ovplyvniť to jediné, čo sa ovplyvniť dá. Budúcnosť. Keď prehodnotíme vykonané skutky, zamyslíme sa nad dôsledkami zlých rozhodnutí, zvážime zdanlivo nemenné rozhodnutia, môžeme vykročiť v ústrety svetlejším zajtrajškom. Kniha je rozdelená do štyroch kapitol a v každej z nich pod taktovkou majiteľa kaviarne Nagareho a čašníčky Kazu riešia svoje problémy niekoľkí protagonisti. Fumiko sa rozišla s priateľom, za ktorého sa túžila vydať. Nemilovali sa azda dosť? Prečo sa rozhodol opustiť Japonsko a odísť do Ameriky, hoci ich vzťah vyzeral tak nádejne? Nešťastná žena sa chytá každej slamky. Ďalší aktér – Pán Fusagi – stráca pamäť. Alzheimer sa s nikým nemazná. Jednu vec v živote nestihol urobiť a myslí si, že návratom do minulosti sa jeho problémy vyriešia. Hirai vysedáva v kaviarničke pomerne často. Z domu ušla veľmi skoro a ani prosby a naliehania mladšej sestry ju nepresvedčia, aby sa vrátila. Aj ona bude mať dôvod sadnúť si na „čarovnú“ stoličku a vypiť kávu z porcelánovej šálky. Kei prežíva najkrajšie obdobie života a zároveň sa pasuje s najzložitejšou situáciou. Rozhodnutie, pred ktorým stojí si ani nedokážem predstaviť. Posledný príbeh je najdojímavejší a demonštruje silu materinskej lásky. Ak ste čítali knihy japonských autorov už predtým, zaiste vás neprekvapí štýl písania. Je strohejší a predsa nežne poetický. Japonci nezvyknú tlačiť na pílu a citovo vydierať čitateľa. No i tak nenechávajú nikoho chladným. Príbehy sú nabité emóciami, stačí sa hlbšie ponoriť do osudov postáv a predstaviť si samých seba na ich mieste. Chvíľku mi trvalo, než som sa naladila na tú správnu vlnu. Autor často opakuje pravidlá návratu do minulosti, skutočnosti, ktoré už raz vypovedané boli, detailne popisuje gestá a pohyby osôb, alebo po lopate vysvetľuje jednoduché a zrozumiteľné fakty. Myslím si, že to je dôsledok toho, že najskôr napísal divadelnú hru a tú pretransformoval na román. Alebo je to len jednoducho jeho svojský spôsob písania. Iné diela pre porovnanie zatiaľ preložené do slovenčiny nemáme. Tošikazu Kawaguči stvoril očarujúce miesto, kde sa ľuďom vracia chuť žiť, a kde sa slzy žiaľu menia na slzy ak nie radosti, aspoň útechy. „Rozprávkový“ príbeh, pri ktorom sa dá snívať a predstavovať si, čo nevypovedané by sme chceli spätne dorozprávať niekomu, na kom nám záleží, môže byť pre mnohých pohladením.