Oceľové jaskyne

Newyorský detektív Eliáš Baley, podobne ako mnoho iných obyvateľov preľudnenej Zeme, nemal v obľube arogantných Vesmíranov a ich robotických spoločníkov. Keď je však za záhadných okolností dôležitý Vesmíran zavraždený, Baley je nútený tento zločin vyšetriť. Nájsť vraha je pritom kľúčové pre budúcnosť celej planéty. Jeho partnerom v tomto prípade je robot R. Daneel Olivaw. Po poviedkovej knihe Ja, Robot pokračuje séria Robot od Isaaca Asimova románovou knihou Oceľové jaskyne. Na Zemi sa nájde mŕtvola mimozemského veľvyslanca a komisár Julius Enderby poverí detektíva Eliáša Baleyho vyšetrením tohto záhadného zločinu. Vzťahy medzi Zemou a Vonkajšími svetmi sú však mimoriadne napäté, a tak je Baley nútený spolupracovať s prideleným partnerom z Vonkajších svetov – robotickým vyšetrovateľom R. Daneelom Olivawom. Román Oceľové jaskyne prvýkrát vyšiel v USA v roku 1953, čo je aj cítiť na kulisách a vyjadrovaní postáv. Nasleduje pritom svojho predchodcu a nesie sa v podobnom filozofickom duchu. Autor sa stále zameriava na tri zákony robotiky a to, či by teoreticky mohli zlyhať. V tomto sci-fi trileri odohrávajucom sa hlavne v megameste New York sa ponoríme do dystopickej budúcnosti, kde v obrovských mestách pod kupolami zákony prísne regulujú používanie umelej inteligencie. Pravým opakom sú vzdialené Vonkajšie svety, kde existujú ľudské kolónie a roboty vedľa seba v rovnováhe. Autor poukazuje na neustále obavy o prežitie, ktoré sú v ľuďoch hlboko zakorenené. Čo ak im roboti vezmú prácu? Čo ak zabijú človeka? A ak aj akceptujeme robota ako pomocníka, je morálne dať mu ľudskú tvár a nechať ho chodiť medzi nami? Tento konflikt autor buduje aj v rámci samotného vyšetrovania. Detektív Eliáš je nútený pracovať s robotom a ako sa snaží odhaliť páchateľa, mnohokrát si potrápi mozgové závity a poprekrúca zákony robotiky zo všetkých strán. Daneel však nie je len taký obyčajný robot, akých nájdeme na Zemi. Je na nerozoznanie od človeka a napriek trom zákonom, ktoré by mu mali zabrániť spáchať zločin, sa práve on stáva hlavným podozrivým. Môže však robot tieto zákony porušiť? Tak ako aj v prvej knihe Ja, Robot, na dnešného čitateľa môžu postavy v knihe pôsobiť na hranici plochosti a častokrát nesympaticky. Súčasný čitateľ asi aj čaká iný typ hlavného hrdinu, ako je detektív Eliáš. Chceme niekoho extrémne kompetentného, čo všetko rýchlo vyrieši. Tuto však máme chlapíka, ktorý verí tomu, čo pozná, a myseľ má síce otvorenú, ale nie dokorán. Robot, ktorého poslali Vesmírania z Kozmopolis, sa musí snažiť, aby si získal dôveru svojho ľudského kolegu. Zub času je cítiť najmä pri opisoch jedinej významnej ženskej postavy – Eliášovej ženy Jessie, ktorá pôsobí nanajvýš nelogicky a hystericky. Vzhľadom k danej dobe postavy zaručene nenadávajú, akurát Eliáš sa občas opustí, Jozafát! Hlavným ťahačom v knihe sú morálne dilemy. Staromilci sú skupina ľudí, ktorí prinajlepšom používajú artefakty z minulosti, ako sú okná a okuliare, prinajhoršom plánujú vzburu proti robotom. „Toto je tretí raz za posledný mesiac, čo vidím dážď. Je to fantastický pohľad, čo povieš?“ Baley musel napriek všetkému priznať, že je to skutočne pôsobivé. Za svojich štyridsaťdva rokov zažil dážď len párkrát. Vlastne sa to isté dalo povedať aj o všetkých ostatných prírodných javoch. Miesto toho však povedal: „Vždy mi to pripadá ako hrozné mrhanie vodou. Nemala by len tak padať na mesto. Mala by sa sústreďovať v rezervoároch.“ „Lebo si modernista, Eli,“ vyhlásil komisár. „To je tvoj hlavný problém. Za starých čias ľudia žili pod holým nebom. Teraz nemyslím len tých na farmách, ale aj v mestách. Dokonca aj v New Yorku. Keď pršalo, nevnímali to ako mrhanie vodou. Vychutnávali to. Žili v úzkom kontakte s prírodou. Bolo to zdravšie a lepšie. Problém moderného sveta je v tom, že sa tak hrozne oddelil od prírody. Prečítaj si niekedy dačo o storočí uhlia.“ Baley o ňom už dávno čítal. Mnohokrát tiež počul, ako ľudia frflú na vynález jadrového reaktora. Aj on naň frflal, keď sa niečo nedarilo alebo keď bol unavený. Kedysi dávno, v storočí uhlia, ľudia frflali na vynález parného stroja. V jednej Shakespearovej hre postava frfle na vynález pušného prachu. O tisíc rokov neskôr bude zase niekto frflať na vynález pozitronického moz­gu. Dopekla aj s tým! (str. 14–15) Asimovov svet je klaustrofobický, uzavretý do seba a len s ťažkosťou hľadí do budúcnosti, pričom silne inklinuje k nostalgii za minulosťou. Ponárame sa do éry miest alebo skôr obrovských, izolovaných oceľových jaskýň, kde prebieha život väčšiny ľudstva. Vonkajší svet pre nich prakticky neexistuje, u mnohých dokonca vyvoláva agorafóbiu. Všetci žijú v obrovských komunitách s minimálnymi privilégiami, ako napríklad umývadlo v byte, a to v závislosti od ich pracovného zaradenia. Paralelne s týmito mestami existujú aj vesmírne mestá – kozmopolis. V nich žijú Vesmírania, ktorí síce nemajú problémy s vonkajším prostredím, no kontakt s pozemšťanmi pre nich môže znamenať aj smrť. S obľubou pre svoje potreby využívajú roboty, čo len podčiarkuje kontrast medzi oboma skupinami. Asimov tak vytvára obraz spoločnosti rozdelenej nielen na ľudí a roboty, ale aj na pozemšťanov bývajúcich vo svojich malých jaskyniach a vesmírnych kolonistov, čím umocňuje pocit izolácie a odcudzenia. V Asimovovej realite má Zem len niekoľko možností, ako sa vyvinie jej budúcnosť. Premnožení obyvatelia všetko vyklčujú a strávia samých seba alebo sa tak ako niektorí predkovia vypravia na neobývané planéty. Hoci v niektorých oblastiach, ako napríklad komunikácia a zobrazovacia technológia, sme Asimovove vízie už dávno prekonali, stále nám chýbajú plne funkčné humanoidné roboty, ktoré by sa vyrovnali tým z jeho kníh. Napriek tomu je mechanizácia v našich životoch všadeprítomná, hoci v oveľa praktickejšej a menej nápadnej podobe, než akú si spisovateľ predstavoval. Populácia však skutočne rastie rapídnym tempom a obrovské mestá sa rozťahujú do šírky aj do výšky. Predstavy spoločných kúpeľní a kuchýň je síce známa skôr na ubytovniach a internátoch, no vo veľkomestách, akým je Tokio, vieme aj o ľuďoch, ktorí žijú iba v miniatúrnych bytíkoch. Častokrát jeme extrémne spracované jedlo a niektoré deti ani nevedia, odkiaľ pochádza či ako vyzerajú hospodárske zvieratá. Keď Isaac Asimov v roku 1953 napísal román Oceľové jaskyne, ktorý bol pôvodne publikovaný v časopise Galaxy Magazine, veril, že sci-fi nie je žánrovo obmedzené. Asimov otvoril nové možnosti pre sci-fi žáner spojením s detektívkou, ktorá bola v tom čase veľmi populárna. Takto vznikla robotická séria, ktorá je súčasťou Asimovovho rozsiahleho vesmíru. Túto sériu sám autor odporúča čítať pred Nadáciou, ktorá rozpráva príbeh z ďalekej budúcnosti, tisíce rokov po súčasnosti, a mapuje vzostup a pád Galaktickej ríše aj založenie dvoch následných Nadácií. Séria Robot sa dočkala prekladu do slovenčiny a momentálne dostanete v kníhkupectvách aj ďalšie diely Pod holým nebom a Roboti úsvitu. Hodnotenie: 80 % Oceľové jaskyne Žáner: scifi Autor: Isaac Asimov Vydavateľstvo: Lindeni Rok vydania: 2023 Jazyk: slovenský Preklad: Patrick Frank Počet strán: 264 Väzba: pevná ISBN: 9788056632031