Sila vetra 17

Kým v prvej časti sme sa sústredili na staršiu sestru Tildu, Sila vetra 17 sa venuje Ide. Po smrti matky sa vyberie preč z malého mesta a hoci má ísť za Tildou do Hamburgu, odíde na ostrov na severe krajiny. Vlastne sa v príbehu nič nedeje - sledujeme, ako sa Ida pretĺka, ako bojuje s vlastnými démonmi po smrti matky, so samotou, s hľadaním svojho miesta vo svete. Je to melancholické, je to smutné a zároveň je to krásne čítanie. Ja mám veľmi rada knihy, kde nám autori/ky iba ukážu výsek zo života, vlastne nevieme, čo bude potom, zostáva to trochu otvorené a máte z toho depku, ale vlastne netrvá dlho a po dočítaní ste spokojní. Tak to je Sila vetra 17.

22 dĺžok a príbeh Tildy som si veľmi obľúbila. Bola skúšaná osudom, nemala to vôbec ľahké a predsa sa snažila nájsť sama seba. Rovnako je to aj so Silou vetra 17, voľným pokračovaním, kde sa tentokrát pozeráme na príbeh Idy, mladšej sestry Tildy. Ida je trochu iná povaha ako Tilda, a aj keď pochádzajú z rovnakej rodiny, nesie si iné bolesti a bremená, s ktorými sa snaží vysporiadať. Keď ju už v rodnom meste nič nedrží, rozhodne sa utiecť preč od všetkých, na sever, do neznáma. Vysporiadava sa so svojimi bolesťami útekom, nevie im na začiatku úplne čeliť, no náhodou spoznáva ľudí, ktorí jej na jej ceste svojou láskavosťou veľmi pomôžu. Kniha je veľmi prirodzená, miestami surová, neprikrášlená, plná bolesti, smútku, ale aj lásky. Páči sa mi, že stále zahŕňa rodinné vzťahy, najmä ten sesterský, ale ohliadalo sa v príbehu aj do minulosti a vedela som tak Idu lepšie pochopiť. Celkovo mám pocit, že na to, že má kniha pomerne málo strán, som dostala šancu Idu spoznať do hĺbky vďaka opisom jej myšlienok. Pozorujeme priateľstvá, staré aj nové a vlastne okrem Idy sa dozvedáme prostredníctvom nej aj o príbehoch iných ľudí. Nie je to kniha veselá, skôr pochmúrna, no veľmi realistická a svojim spôsobom krásna. Neskutočne som si obľúbila aj vedľajšie postavy Mariannu a Knuta a tiež ma potešilo dozvedieť sa čosi viac aj Tilde z prvej knihy. A čo milujem na autorkiných knihách je vždy prostredie, sú to obyčajné mestečká, no po každej knihe mám túžbu ich navštíviť.

Sila vetra 17 ma zasiaha rovnako, ako aj 22 dĺžok. Bola som zvedavá na vnútorné prežívanie Idy, pretože predtým som sa o nej moc nedozvedela. Je poznačená maminou smrťou, utrápená, stratená a sama. Jej príbeh je plný bolesti a smútku, ktorý sa ma bytostne dotýkal a kebyže môžem, pomôžem jej cez stránky. "Zase viac žijem a robím veci, ktoré človek robí, keď žije. Zvonku by sa mohlo zdať, že som to prekonala. Po maminej smrti som dva mesiace, deň čo deň, zomierala." Ako aj pri knihe 22 dĺžok, aj tu sa niesla celým románom veľmi ťaživá atmosféra. Som však rada, že som si knihu prečítala, pretože som sa aspoň nachvíľu vcítila do Idy a prežívala s ňou strach, bolesť, smútok, ale taktiež aj lásku, priateľstvo a radosť. 4,5/5 - Nie je to oddychové čítanie, na to sa pripravte. Je to príbeh o tom, ako sa postaviť vlastnému strachu, neistote a traumám. Veľmi výborne napísané.

Ida si berie kufor, notebook a odchádza z miesta, kde strávila celý život. Nastúpi na vlak a netuší, kam pôjde. Nakoniec skončí na ostrove Rujana. Za posledné peniaze sa ubytuje v hosteli a nájde si prácu. Tu sa stretáva s Knutom a neskôr s Marianne. Dvaja cudzí ľudia, ktorí jej chcú pomôcť. Hoci ona o pomoc nežiada. S nimi však je všetko ľahšie. Tak ako s Leifom, ktorého stretla. Rovnako zraneným, ako je ona. Môžu si byť oporou, alebo sa môžu navzájom potopiť. Autorka aj v druhej časti stavila na svoj špecifický štýl a netradičnú priamu reč. Tou má zaujala už v prvom diele. Hoci som mala po dlhšom čase strach, či sa v postavách nestratím, do príbehu som vkĺzla prekvapivo rýchlo. Text totiž prirodzene pripomína všetko dôležité. Kniha tak funguje aj samostatne, bez znalosti prvej časti. Pre plnohodnotný zážitok ale jednoznačne odporúčam začať knižkou 22 dĺžok. Ústredná postava je Ida. Je dospelá, ale úplne stratená v živote. Po smrti matky sa nedokáže uvoľniť, má nočné mory a so svojou stratou sa vyrovnáva len veľmi ťažko. Odmieta pomoc sestry a uzatvára sa do seba. Preto uteká. Nevie kam, len vie, že to musí urobiť. Ako čitateľ som chcela Idu objať, chrániť, prinútiť ju vyplakať sa. Ida by mi to však nedovolila. Sledujeme, aká je zraniteľná. Hoci sa tvári, že všetko bez problémov zvláda. Bojí sa prijať pomoc, hoci vie, že by bola pre ňu najlepšia. Ukazuje nám, ako bojuje so stratou a traumou. Z knihy doslova presakuje jej vnútorný chaos. Niekomu pomôže terapia, niekomu blízky človek, inému zase vykričanie sa v lese. Hoci Ida vie, že život s matkou alkoholičkou nestál za veľa, stále sa snaží hľadať to pekné, čo spolu prežili. Nachádza Knuta a Marianne, ktorí jej nezištne dávajú, čo potrebuje. Lenže aj oni majú nad sebou ťaživé mračná. A Ida môže byť pre nich rozptýlením. Kniha Sila vetra 17 je zaujímavým čítaním, i keď nie úplne jednoduchým. Strata blízkeho človeka je pre každého veľkou ranou. Každý sa s ňou vyrovnáva inak. My sledujeme, ako sa so stratou vysporiada mladá žena, ktorá svoje emócie nechce vypustiť. Ktorá hľadá vlastný spôsob prežívania. Prvá kniha sa mi páčila o čosi viac, ale vďaka tejto sa mi podarilo uzavrieť príbeh dvoch sestier, ktoré to nemali v živote jednoduché.