Slušné dievčatá plačú potichu (2. akosť)

Osudy troch žien z jedného paneláku sa prepletajú s všadeprítomnou mafiánskou krutovládou v Dunajskej Strede na konci 90. rokov minulého storočia.

Júlia je kaderníčka. Má zdanlivo bezstarostný život s manželom policajtom a malým synom, kým do jej salónu nevpadne Andrej. A spolu s ním aj chaos do jej súkromného života. Doteraz poznala povinnosti, no zrazu sa cíti zvláštne slobodná v prítomnosti tajomného Andreja. Keď v meste vypukne mafiánske peklo, zmätená Júlia sa snaží bojovať proti príťažlivosť, ale sila lásky je mocnejšia. Hilda býva v byte pod Júliou. Sníva o štúdiu v zahraničí a večierkoch, ale to všetko je v meste obsadenom miestnou mafiou nemožné. Teta Eržika zo siedmeho je na dôchodku a celé dni hľadá v televíznom seriáli šťastie, ktoré sa jej celý život vyhýbalo. Bezmocne sleduje, ako sa jej syn mení na krvilačného mafiána a ospalé mestečko na Žitnom ostrove sa v roku 1997 stáva synonymom hrôzy.

V deväťdesiatych rokoch bolo všetko inak. Zrazu si dokázal aj obyčajný človek zohnať značkové šaty. No zmenil sa systém a aj zákony a to využili chlapci, ktorým ešte tieklo mlieko po brade a chceli byť pánmi sveta. Surovo sa dožadovali všetkého, na čo si robili nárok – výpalné od obchodníkov a krčmárov, za denného svetla vyťahovali zbrane a vyhrážali sa nevinným, ženy a dievčatá znásilňovali bez okolkov, protivníkov topili v sudoch s kyselinou a svojich vlastných pochovávali zaživa. Celé mesto o nich vedelo. A nik sa neodvážil proti nim postaviť.

"Po uliciach sme kráčali s kamennými tvárami. Neodvážili sme sa im pozrieť do očí, len sme sklopili pohľady a pridali do kroku. Tvárili sme sa, že nič nepočujeme a nevidíme. Príbuzní z iných miest sa nás pýtali, ako dokážeme žiť v meste, ktoré drží v hrsti mafia. Nuž takto: so sklopeným pohľadom sme nič nevideli a nepočuli."