Írska spisovateľka Sally Rooney napísala knihu, ktorá sa dobre číta, dobre sa aj predáva a takisto dobre vyzerá. Jej témou sú láska, sex, vzťahy, normalita, ale aj násilie, nadvláda a moc. No je tam aj niečo viac?
on aj ona končia strednú školu. Rozmýšľajú, na akú univerzitu sa prihlásia. Cítia k sebe niečo, no ostýchajú sa a ešte väčšmi by im bolo trápne, keby ich vzájomné sympatie spozorovali s...
Írska spisovateľka Sally Rooney napísala knihu, ktorá sa dobre číta, dobre sa aj predáva a takisto dobre vyzerá. Jej témou sú láska, sex, vzťahy, normalita, ale aj násilie, nadvláda a moc. No je tam aj niečo viac?
on aj ona končia strednú školu. Rozmýšľajú, na akú univerzitu sa prihlásia. Cítia k sebe niečo, no ostýchajú sa a ešte väčšmi by im bolo trápne, keby ich vzájomné sympatie spozorovali spolužiaci alebo rodina. Sú trochu divní, ale nie je to nič, čo by nás malo prekvapovať. A ako to už v románoch o láske býva, do plamenného, vášnivého vzťahu vždy vstúpi niečo, čo mu nedovolí pokračovať... normálne.
dvadsať odtieňov normality
Kto raz nazve svoju knihu Normálni ľudia, ten zrejme počíta s tým, že sa musí najprv vyrovnať s neľahkou otázkou, čo je vlastne normálne. Napočítal som asi dvadsať miest, kde Sally Rooney vo svojej knihe toto slovo použila a zakaždým to bolo v inom kontexte. To je napokon aj správne, lebo to, čo sa zdá normálne pre jedného, ukazuje sa pre druhého – a teraz pozor! – ako čudácke, ako príliš povrchné, ako príliš hlboké, ako anomália, ako odchýlka, ako patologické, ako zvláštne, ako nezrelé, ako zašlé a staromódne. Môžete si doplniť svoje vlastné náprotivky normálnosti. No ak má normalita toľko protikladov, vieme vôbec, čo znamená byť normálny?
Nechajme prehovoriť autorku – v jedinom odseku dostane (a iba predpokladajme, že aj úmyselne) normalitu do ostrého kontrastu: „Keď je s ňou osamote, je to ako otvoriť dvere do normálneho života a potom ich za sebou zavrieť. Nebojí sa jej, v skutočnosti je veľmi pokojná, ale zároveň sa ho v jej prítomnosti zmocňujú obavy, pretože je celý zmätený a hovorí veci, ktoré by za normálnych okolností nikdy nepovedal.“ Toto aj je, aj nie je kontrapunkt, pretože oddýchnuť si od normálneho, bežného, rutinného (opäť sa nám začnú kopiť výrazy, ktoré nie sú nevyhnutne synonymami) predstavuje pre každého z nás príležitosť správať sa aspoň na chvíľu prirodzene, nenútene – no dobre, normálne.
Keď sa však náš mladý románový hrdina (volá sa Connell Waldron) ocitne medzi svojimi spolužiakmi, „správa sa úplne normálne“, napíše Rooneyová. Keď sa Connell poháda so svojou matkou, okríkne ju, aby sa správala normálne, pričom nenormálne sa práve zachoval on, prinajmenšom v jej očiach. Keď naša mladá hrdinka (volá sa Marianne Sheridan) prvýkrát fajčí alebo sa opije, Connellovi to nepripadá vôbec normálne. Keď po rôznych peripetiách na Marianne ľudia zabudnú, Sally Rooney o nej napíše: „Stal sa z nej normálny človek.“ Keď si Marianne uvedomí, že lepšie, než neustále vzdorovať, je poddať sa človeku, ktorý má nad ňou moc, hoci aj ochrannú, zdá sa jej to zvláštne a zároveň také normálne.
V celej tejto trochu naivnej hre na normálnosť a nenormálnosť kladie Rooney do protikladu dva postoje, ktoré určujú správanie jej postáv. Buď je pre nich v istom období normálne to, ako vyzerajú pred inými, ako ich iní hodnotia a posudzujú a oni chcú pred nimi vyzerať ako tí dobrí (vo všetkých možných významoch, ktoré toto slovo na seba nabaľuje), alebo – po o čosi zrelšej úvahe – je pre nich normálne to, keď sa usilujú spraviť zo seba lepších ľudí, pričom pomeriavajú svoju nedospelú dobrotu s nekonečne vyššou dobrotou toho druhého, v čom spočívajú aj večné milostné prekáračky medzi Connellom a Marianne.
Či je ich priateľský, erotický, sexuálny, partnerský alebo aký vlastne vzťah normálny, to nech posúdi každý čitateľ zvlášť. Skôr či neskôr si však všimne, že normálnosť v skutočnosti nie je hlavnou témou románu. Je ňou dotýkanie.
dotknúť sa a neuchopiť?
S láskou je to už raz tak, že túži po dotýkaní. Lenže dotýkať sa dá na tisíc spôsobov: môže to byť ľahučké, temer mimovoľné šuchnutie, môže to byť „iba“ kamarátske pohladenie, zľahka chytená ruka, tvár, boky, privinutie, pevné objatie, stisk... Dotyky však vedia byť aj nenásytné a vtedy sa môžu pretaviť do agresívnej tvrdosti, do útočného zovretia, do majetníckeho držania toho druhého či tej druhej. A aj úder je – dotykom! Niekedy je zas dotyk chytaním, ktorého cieľom je zosmiešniť, ako keď jeden z tých drzých chlapíkov chytí v bare Marianne bezcitne za prsník, aby ju ponížil a bol pred ostatnými (chlapcami aj dievčatami) za hrdinu.
Marianne si zažila desiatky dotykov: tých, ktoré jej ubližovali, i tých, ktoré ju utešovali – buď ozajstne, alebo predstierane. Túžila dotýkať sa a byť dotýkaná, držať sa niečoho pevného aj byť držaná niekým, kto sa javí ako pevný a zásadový a rovný, no pritom vždy milujúci. Lenže život nás privádza k rôznym ľuďom a aj nás postupne mení na trochu iných, než akými sme boli na začiatku – lepších, horších, závisí to od toho, ako reagujeme na okolnosti, ktoré sa nám stavajú do našich ciest.
Rooneyovej nejde o to, aby nám povedala, ktoré milenecké vzťahy sú normálne a ktoré nie. Hovorí nám o inom odlíšení, ktorého kritériom je práve spôsob, akým sa milovaného či milovanej dotýkame. Nie je to zas nejaká novinka, o ktorej by dosiaľ ešte nikde nebola reč. Dávno už predsa poznáme rozdiel medzi takzvanou posesívnou (majetníckou) a oblatívnou (obetujúcou sa a darujúcou) láskou. Dá sa vôbec hovoriť o láske, keď je jej motiváciou rozhodnutie navždy vlastniť toho druhého? Pevne? Ako v pazúroch leva, ktorý môže ochraňovať i ubližovať?
Keď dočítavam Rooneyovej knihu, počúvam Leonarda Cohena a jeho So Long, Marianne: „Vieš, ako mám rád, keď môžem byť s tebou, no vďaka tebe som zabudol na tak veľa vecí! Zabudol som sa modliť k anjelom a anjeli potom zabudli modliť sa za nás dvoch.“ Nad našimi láskami sa možno nemusia vznášať nijakí anjeli, no s nimi či bez nich, vždy však omnoho viac s Cohenom než s Rooneyovou, bude láska vždy tým najkrajším a zároveň najťažším, čo nám ukáže, ako sme sa v živote naučili dotýkať sa druhého – telom i slovami.