Fragrancia

O čuchu sa hovorí ako o jazyku emocionálnej pamäte. Pachy teda dokážu vyvolávať spomienky. Čo ak by niekto dokázal namiešať parfum z opisu toho, čo ste prežili? Potom by stačilo jediné vdýchnutie a ocitli by ste sa v konkrétnom okamihu. Aby ste mohli znovu precítiť to, na čo ste možno už aj zabudli. Francúzsky spisovateľ Paul Richardot debutoval románom o téme, v ktorej sa ako popredný parfumér dobre orientuje. Jeho futuristický svet navyše reprezentuje veľkolepá korporácia. Tá s pomocou rôznych zariadení dokáže destilovať pachy z okolitého sveta. S ich pomocou neskôr rekonštruuje vône dávnych udalostí, ktoré majú vyvolať tú správnu reakciu. Či už ide o nostalgické spomínanie, oživenie konkrétnej traumy alebo dokázanie zločinu. Napriek tomuto základu ale nejde o rozprávanie plné nostalgie a príjemných pocitov. Autor sa totiž prejavil ako realista – a miestami možno až ako cynik. Firma, pre ktorú postavy pracujú, je totiž ziskuchtivá čierna diera starajúca sa len o vlastnú prestíž. A ani jej zamestnanci nie sú práve neviniatka. Nora, na pozícii krízovej manažérky, často využíva zastrašovanie alebo špionáž, aby dosiahla svoje ciele. Je majsterkou v manipulácii verejnej mienky. Ak kvôli jej ťahom niekto náhodou príde o prácu? Nevadí, ide len o vedľajšiu stratu, obeť, ktorú je ochotná podstúpiť. No ani sociálne neobratný Hélias nie je úplne neškodný. V zdanlivo krehkej schránke sa ukrýva nielen dravosť, ale aj ambícia a istá bezohľadnosť. A je to práve táto dvojica aktérov, ktorí sa snažia dokázať niečiu vinu. Vieš, aká je skutočná výhoda influencerov? Jasné, sú to peniaze, dievčatá, veci zadarmo a sláva. Naša skutočná sila je však v niečom inom. Vieš, čo to je? (…) Hlas. Ten náš počuť, chápeš? Oveľa viac než hlas nejakého lúzra. (…) Úbožiakom, ako si ty, sa ani neunúvajú odpovedať. Nás, nás však počúvajú. (str. 153) Richardot teda ponúka v istom zmysle detektívnu zápletku, napokon sa ale prikloní k trileru. Úvod je ešte pozvoľný, kým autor vysvetlí fungovanie svojho sveta a predstaví protagonistov. Neskôr sa tempo rozbehne o niečo viac, avšak samotná atmosféra nie je až taká napínavá. Pretože všetci si čoskoro uvedomia, kto presne je páchateľ. Len musia vymyslieť, ako mu to dokázať. Práve vďaka tomu oveľa lepšie vyniknú niektoré zamyslenia a presahy. Svet vôní je totiž pochmúrny a realistický spôsobom, z ktorého mrazí. Mocní zneužívajú svoj vplyv a nielen médiá manipulujú s faktami. Pravdu tak nemá ten, kto neklame, ale ten, kto za ňu dokáže zaplatiť požadovanú cenu. Takéto prostredie praje oportunistom, medzi ktorých sa radí v podstate celé osadenstvo. Ich pátranie po pravde totiž nie je motivované snahou potrestať zlo. Niektorí konajú na základe vydierania, iní chcú dokázať svoju nadradenosť a niekto sleduje len vlastnú sebeckú túžbu po pomste. Uprostred toho ale sedí vystrašená obeť násilného činu, ktorá sa musí spoliehať na týchto (ne)rytierov v hrdzavej zbroji. Musí veriť v nemožné – v ľudskú namyslenosť, nie v spravodlivosť. Z toho napokon plynie nejedno trpké zamyslenie. Román Frangrancia zaujímavým spôsobom nastavuje zrkadlo spoločnosti. Richardot totiž napísal triler, v ktorom ukazuje, čo presne pohýna obrovské firmy. Hľadanie pravdy a pomoc obeti nie je prezentované ako niečo, čo postavy robia, lebo je to správne. Spravodlivosť je len o vedľajší produkt ich pomýlenej motivácie. A to je niečo, čo zamrazí oveľa viac ako nejaký neočakávaný zvrat.